Úcta sv. Martina má v našom prostredí starobylé korene. Svätý Martin patrí k najpopulárnejším svätcom Cirkvi. Naši predkovia si ho zvolili za svojho patróna iste preto, že boli fascinovaní jeho osobnosťou. Inšpirovali sa jeho príkladným životom a túžili ho napodobňovať. Tento duchovný dôvod musí objavovať znova a znova každá generácia a dnes ho musíme hľadať i my, aby sme ho nielen poznali, ale podľa neho aj žili. Toto sa nazýva spiritualita alebo duchovnosť. Každá rehoľa, farnosť, ba aj celá diecéza má svojho patróna. Rovnako aj každý kresťan má svojho nebeského patróna, ktorého dostal pri krste, ďalšieho si pribral pri birmovke alebo pri osobitnom zasvätení sa Bohu. Meno patrí k podstate a identite človeka. Aj sv. Martin patrí k našej identite. Prostredníctvom života sv. Martina teda môžeme dobre spoznať a prehĺbiť si identitu našej miestnej Cirkvi.
Život svätého Martina z pera Sulpicia Severa je prvým veľkým hagiografickým dielom latinského Západu, ktoré sa stalo vzorom pre celé stredoveké svätopisectvo. Hrdina tohto diela, sv. Martin z Tours (r. 316 – 397), je prvým významným svätcom latinského Západu, ktorý bol po svojej smrti uctievaný ako nemučeník. Martinov život bol vo svojej dobe viac inšpirujúci než príklady Martinových súčasníkov, ako boli sv. Ambróz, sv. Hieronym či sv. Augustín. Práve martinovský typ svätca prevážil v stredoveku, bol to „svätec na všedný deň“. Dielo patrí ku klasike hagiografickej literatúry a ku skvostom svetovej literatúry z čias vtedy zanikajúcej Rímskej ríše. Autor diela Sulpicius Severus (r. cca 360 – cca 425) bol Martinovým žiakom a duchovným synom. Tento spis o živote sv. Martina napísal v roku 397, hneď po jeho smrti, ktorú hagiografická literatúra nazýva krajšie – ako „deň narodenia pre nebo“. Životopis má 27 kapitol a je kompletne uvedený na nasledujúcich stranách.
Sulpiciov životopis sv. Martina (rovnako aj jeho Listy a Dialógy) je potrebné čítať s vedomím, že ide o dielo, ktoré je poznačené istou dávkou idealizácie svätca. Cieľom životopisca totiž nebolo na prvom mieste opísať historické fakty Martinovho života, ale obhájiť jeho pravovernosť v náuke a ešte viac pravovernosť v spôsoboch jeho askézy. Používateľom príkladov zo Sulpiciovho životopisu preto odporúčame sústrediť sa viac na vieroučné a mravoučné výroky a osobné postoje Martina, než na divotvorné činy, ktoré sa Martinovi v texte pripisujú.
(1) Mnohí smrteľníci, oddaní ničotným svetským záujmom a sláve, si mysleli, že prídu do večnosti, keď oslávia činy slávnych mužov. Očakávaný účinok nesmrteľnosti to síce nemalo, isté plody to však predsa len prinieslo. Spisovatelia uchovali pamiatku na seba – ničotnú, ale predsa len nejakú – a v čitateľoch vzbudili uvedením príkladov veľkých mužov nemalú horlivosť v ich napodobňovaní. K blaženému a večnému životu však táto snaha neviedla. Čo komu prospela sláva, zanikajúca spolu so svetom svojich spisovateľov? Pretože aký prospech mali ďalšie generácie z toho, že čítali o bojujúcom Hektorovi či filozofujúcom Sokratovi? Nielenže je hlúposť ich napodobňovať, ale je priamo šialenstvo proti nim ostro nebojovať, pretože tí ľudia, ktorí si myslia, že ľudský život sú iba veci prítomné, vložili svoje nádeje do rozprávok a duše zasvätili hrobom. Verili, že pretrvajú v spomienkach ľudí, kým úlohou človeka je získať život večný, a nie večnú pamiatku. Nesmrteľnosť sa nenadobudne písaním, bojom či filozofovaním, ale zbožným a svätým životom. Tento ľudský omyl sa rozšíril vinou literatúry a nadobudol takú vážnosť, že mnohých ľudí priviedol k tomu, aby sa oddali prázdnej filozofii alebo nezmyslenej hrdinskosti. V tomto by mohla byť odmena za moju námahu: Že život presvätého muža, ktorý spíšem, stane sa príkladom pre ostatných a bude čitateľov podnecovať k pravej múdrosti, nebeskému vojenstvu a božskej zdatnosti. Mám tým na zreteli i vlastný prospech. Nie však večnosť získanú v pamäti ľudí, ale večnú odmenu od Boha. Síce som nežil tak, aby som sa sám mohol stať príkladom pre druhých, ale aspoň som sa postaral, aby nezostal skrytý ten, kto je napodobňovania hodný.
Teda, začnem spisovať život svätého Martina, ako ho viedol predtým, než sa stal biskupom, i ako si počínal potom. Viem však, že nebudem môcť rozprávať vyčerpávajúco o všetkom. Veď to, čo sa odohralo bez svedkov, je neznáme, pretože Martin nehľadal svetskú slávu. Pokiaľ to záležalo na ňom, všetku svoju cnosť chcel skryť. Opomenul som ale tiež mnoho z činov mne známych, pretože sa domnievam, že sa postačí zmieniť iba o skutkoch najmimoriadnejších, a že naopak prílišné hromadenie faktov by mohlo v čitateľoch vzbudiť odpor. Zaprisahávam budúcich čitateľov, aby verili tomu, čo je tu napísané, a aby si nemysleli, že som napísal čosi okrem vecí zistených a overených. Kde by som mal tvrdiť niečo nie celkom isté, tam som radšej mlčal.
(2) Martin sa narodil v panónskom meste Sabária. Vyrástol však v Itálii v Ticínii. Jeho rodičia neboli v očiach sveta najvýznamnejší, ale boli to pohania. Otec slúžil najprv ako obyčajný vojak, neskôr ako tribún. Mladý Martin vstúpil takisto do armády, a to do Konštantínových oddielov. Potom konal službu za cisára Juliána, nie však dobrovoľne, pretože už od útleho veku túžil tento vynikajúci chlapec po službe Bohu. Pretože, keď mu bolo desať rokov, utiekal sa proti vôli rodičov do chrámu a žiadal o prijatie do katechumenátu. Čoskoro sa podivuhodným spôsobom oddal Bohu, a keď mu bolo dvanásť rokov, zatúžil stať sa pustovníkom. Iste by bol zložil i sľuby, keby mu nebránil jeho vek. Myšlienka na kláštor alebo na chrámovú službu ho však už neopustila, a hoci ešte chlapča, stále premýšľal o tom, čo neskôr v zasvätení dosiahol.
Tu bol vydaný edikt nariaďujúci odvody synov vyslúžilých vojakov. Otec, pozerajúci na Martinovo počínanie s veľkou nevôľou, ho vydal. Vtedy mu bolo pätnásť.
Odviedli ho v putách a prinútili, aby zložil vojenskú prísahu. Uspokojil sa s jedným sluhom, a k tomu ešte, hoci bol pánom, naopak sluhovi takisto posluhoval. Dokonca mu zobúval a čistil obuv. Jedávali spoločne a pri jedle častejšie obsluhoval Martin. Takmer tri roky bol vo vojsku, než prijal krst, a predsa neupadol do nerestí, ktorým tak často podliehajú ľudia v tejto službe. K svojim druhom v zbrani sa správal s veľkou dobrotou a s úžasnou láskou. Jeho trpezlivosť a skromnosť prekračovali ľudské medze. Jeho poctivosť nie je potrebné vyzdvihovať, pretože tou sa zdal byť už vtedy viac mníchom než vojakom. Všetkých spoluvojakov si natoľko získal, až ho úprimne zbožňovali. Hoci sa ešte nenarodil druhýkrát v Kristovi, žil dobrými skutkami, ako sa patrí na čakateľa krstu. Trpiacim bol vždy nablízku, úbohým pomáhal, živil núdznych, obliekal nahých, že zo žoldu si pre seba nenechával viac, než čo postačovalo na každodennú obživu. A už vtedy, veru nie hluchý poslucháč evanjelia, sa vôbec nestaral o zajtrajší deň.
(3) Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian (dnešné Amiens) nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice. Jednu daroval žobrákovi a do druhej sa znovu obliekol.
Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ľudia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin. Veď sami mali viac a mohli žobráka obliecť bez toho, aby chodili nahí.
Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počuje: „Prehliadni si pozorne Pána! (Martin mal dar rozpoznávania duchov, lebo vedel spoznať Krista v bedárovi.) Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“. Skutočne Pán pamätá na slová, ktoré sám hlásal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste učinili.“ (Mt 25, 31 – 46) Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Na dôkaz onoho dobrého skutku sa zjavil vo svojej dôstojnosti v darovanom plášti.
Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, ako náhle vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde. Od tejto chvíle však už bol vojakom len podľa mena.
(4) Medzitým zhromaždil cisár Julián (Apostata) armádu k Vagionu (dnes Worms), pretože sa do Galie hrnuli barbari. Začal vojakom vyplácať dar (zvláštny dar pre vojakov v predvečer boja, ktorý sa dával na povzbudenie vojakom, najmä ak veliteľovi záležalo na víťazstve). Ako bolo zvykom, boli jednotliví vojaci vyvolávaní jeden po druhom. I prišiel na rad Martin. A tu sa mu zdalo, že je vhodný čas na žiadosť o prepustenie. Takisto nepovažoval za poctivé prijať dar, keď už nehodlá ďalej zostávať v armáde. Vtedy povedal cézarovi: „Až doteraz som bojoval za teba, teraz mi dovoľ, aby som bojoval za Boha. Dar nech prijme ten, kto bude bojovať. Ja som Kristov vojak, bojovať nesmiem.“ Na tieto slová despota zlostne zachrčal: „Nie pre vieru, ale zo strachu zo zajtrajšieho boja sa vzpieraš vojne.“ Nato Martin, neohrozený a ešte posilnený tým, že mu tyran chcel nahnať strach: „Ak sa to má pripisovať zbabelosti, a nie viere, postavím sa zajtra pred šík bezo zbrane. Budem chránený menom Pána Ježiša a znamením kríža, nie štítom alebo prilbou, a cez zástupy nepriateľov prejdem v bezpečí.“
Cézar ho rozkázal odviesť do žalára, aby bol skutočne podhodený barbarom neozbrojený, a mohol tak činom dokázať svoje slová. (Martin je za verejné vyznanie viery väznený, čím sa pripodobnil mučeníkom.) Avšak pozajtra poslali nepriatelia vyslanca s prosbou o mier. Vydali všetok svoj majetok a tiež seba.
Môže snáď niekto pochybovať, že to bolo víťazstvo svätého muža? Pre neho to bolo tak zariadené, že napokon do boja bezo zbrane nebol vyslaný. Hoci by verný Boh mohol zachrániť svojho vojaka hoci i uprostred nepriateľských mečov a kópií, predsa odvrátil bitku, aby ani jeho zrak nebol sužovaný pohľadom na smrť iných. Kristus už nemusel svojmu vojakovi zaisťovať žiadne iné víťazstvo, keď sa nepriatelia vzdali bez boja a nikto nezomrel.
(5) Nato Martin opustil armádu a vydal sa za Hiláriom, svätým pictavijským biskupom, známym svojou neochvejnou vierou, a nejaký čas u neho zostal. Hilárius zveril Martinovi úlohu diakona a aj inak sa ho pokúšal k sebe pevnejšie pripútať a získať pre božskú službu. Ale Martin stále vykrikoval, že nie je hodný. Pretože biskup bol bystrým mužom, pochopil, že sa mu ho pomôže získať len tak, keď sa Martin bude domnievať, že neprijíma poctu, ale príkorie. A tak ho ustanovil iba za exorcistu. Neodmietol jedine preto, aby sa nezdalo, že tak nízkym stupňom pohŕda.
Zanedlho potom dostal vo sne znamenie, aby v zbožnej starostlivosti navštívil svoj dom a rodičov, lebo oni žili ešte stále ako pohania. Zo súhlasom svätého Hilária Martin išiel. Na cestu ho vyprevádzali slzy a zaprisahania, aby sa vrátil. Hovorí sa, že odchádzal smutný a bral si bratov za svedkov svojich nastávajúcich protivenstiev. A budúcnosť mu dala za pravdu.
Jedného dňa prechádzal kdesi v Alpách ľudoprázdnou krajinou, keď tu náhle narazil na lúpežníkov. A už mu aj jeden mával nad hlavou sekerou, druhý však ruku svojho druha zadržal. Martina zviazali a dali ďalšiemu, aby ho obral a potom strážil. Ten si ho vzal na bok a začal sa vypytovať čo je zač. Na to Martin odpovedal: „Ja som kresťan.“ Lúpežník skúmal či sa bojí. „Nebojím,“ povedal Martin pevne, „pretože viem, že Božie milosrdenstvo je v nebezpečenstve najbližšie. Skôr je mi ľúto teba, lebo nie si hoden Božieho milosrdenstva, pretože si zlodej.“ A začal lotrovi vysvetľovať Božie slovo. Nechcel to ďalej naťahovať. Lúpežník uveril, nechal Martina pokračovať v ceste a chvíľu ho odprevádzal. Ešte žiadal, aby za neho prosil Boha. Tento zločinec potom viedol taký zbožný život, že i to, čo je tu písané, hovoril vraj on sám.
(6) A Martin pokračoval v ceste. Prešiel Milánom, keď vtom pri ňom zastal diabol. Mal ľudskú podobu a vypytoval sa, kam to Martin kráča? Keď dostal odpoveď, že ide ta, kam ho volá Pán, opáčil: „Kamkoľvek pôjdeš a o čokoľvek sa pokúsiš, diabol pôjde po tebe.“ Vtedy mu Martin odpovedal prorockým slovom: „Pán mi bude pomocníkom, človeka sa nebojím.“ Jeho nepriateľ vzápätí zmizol. (Podľa niektorých interpretátorov Martinovho životopisu diablom môže byť nazývaný samotný cisár Konštantín, pretože podporoval bludárov ariánov, ktorých v tom čase nazývali diablami.)
Ako si Martin predsavzal, vyslobodil svoju matku z bludnej cesty pohanstva. Otec síce zostal v zle, mnohých iných však Martin svojím príkladom zachránil.
Vtedy sa rozbujnela Áriova heréza po celom svete, najmä v Ilýrii. (Ariáni popierali božstvo Ježiša Krista.) Tu Martin bojoval takmer osamotený proti nevernosti kňazov a vyslúžil si za to mnohé útrapy. Dokonca bol verejne bičovaný a nakoniec ho vyhnali z mesta. Vrátil sa do Itálie a keď zistil, že i v Galii je cirkev silne rozbúrená – i Hilária prinútilo násilie heretikov odísť do vyhnanstva –, založil si v Miláne kláštor. Ale i tu ho strašne prenasledoval vodca ariánov Auxencius (bol dosadený ako ariánsky biskup do Milána ako „náhrada“ katolíckeho biskupa) a početnými podrazmi ho vypudil z mesta.
I usúdil Martin, že je potrebné na tento čas ustúpiť, tak odišiel na ostrov Gallinaria (na pobreží Ligúrskeho mora; tu Martin zakúsil pustovnícky život na „východný“ spôsob). Sem ho doprevádzal akýsi presbyter, muž vynikajúcich vlastností. Po nejaký čas sa tu Martin živil korienkami bylín. Jedného dňa zjedol jedovatú čerericu. Jed už pomaly začal účinkovať a smrť sa približovala. Martin sa začal modliť a hroziace nebezpečenstvo zahnal – a náhle všetka bolesť zmizla. Zanedlho sa dozvedel, že panovník ľutuje, čoho sa na Martinovi dopustil a dovolil mu, aby sa vrátil. Martin sa chcel s Hiláriom stretnúť v Ríme, a tak sa vydal do Mesta (Rím).
(7) Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers). Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé). Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený. Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Jasanie začuli tí, ktorí stáli vonku a vrhli dovnútra. Naskytol sa im neobyčajný pohľad: Toho, ktorého zanechali mŕtveho, videli živého.
Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci. Sám vysvetľoval, že keď opustil telo, bol privedený pred súd a už myslel, že bude odsúdený do nehostinných miest a medzi temný dav. Tu ale dvaja anjeli potvrdili sudcovi, že práve za neho sa modlí Martin. Tí istí anjeli nariadili, aby bol odvedený späť a navrátený Martinovi a aby bol mu bol znovu daný život.
Od tej doby meno blaženého muža vyniklo natoľko, že bol pokladaný nielen za svätca ako už predtým, ale takisto za mocného a opravdivého apoštola.
(8) Zanedlho potom prechádzal krajom akéhosi Licina, človeka v očiach sveta veľmi cteného, a bol privítaný krikom a bedákaním nariekajúcich ľudí. Súcitne k nim pristúpil a spýtal sa, prečo nariekajú. A odpovedali mu, že jeden z otrokov sa obesil. Keď to začul, vstúpil sám do miestnôstky, kde bol mŕtvy, a položil sa na neho. Takto sa nejaký čas modlil. Z ničoho nič mŕtvemu ožila tvár a so zamdleným zrakom sa posadil. Oprel sa o operadlo, vstal a podopieraný svätým mužom došiel pred očami ostatným až k vchodu domu.
(9) V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám nejaký Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste na naň už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou (alegória na evanjelium: podobne vošiel Kristus do Jeruzalema, porov. Mt 21, 1 – 9). Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest. Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre cirkev bude taký kňaz šťastím! (Biskupa vtedy volili klerici spolu s ľudom).
Predsa len sa našli takí, a to niektorí z radov biskupov povolaných na vysvätenie nového biskupa, ktorí proti voľbe jednoznačne brojili. Vraveli, že je úplne hodný opovrhnutia, že je nedôstojné, aby úrad biskupa zastával človek vyzerajúci tak nechutne, v špinavých šatách a s neupravenými vlasmi. Ľuďom so zdravým rozumom bola ich prostoduchosť na smiech. Veď tí, ktorí chceli tohto skvelého muža haniť, ho vlastne chválili. Rovnako nemohli robiť nič iné, než čo si z Božej vôle zaumienil ľud. Z prítomných biskupov sa vraj staval na odpor istý Nepriateľ (latinsky Defensor, prvý biskup mesta Angers). Všetci však mohli vidieť, ako o ňom v omšovom čítaní vydalo svedectvo samotné (sväté) Písmo.
Pretože nie náhodou sa stalo, že lektor, ktorý mal v ten deň predčítať zo Starého zákona, sa pre množstvo ľudí nepredral dopredu. Oltárni služobníci už boli ako na tŕňoch, keď tu zrazu, kým daromne čakali, vzal ktosi žaltár a prečítal prvý verš, ktorý zbadal. (V tomto období ešte neboli vopred presne stanovené časti Písma na čítanie). Ten žalm znel: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa“ (Ž 8, 3). Tu sa zdvihol krik a strana nepriateľov bola porazená. A má sa za to, že onen žalm bol prečítaný Božím riadením, aby tak počul Nepriateľ potvrdenie Božieho zámeru. Nepriateľ Bol usvedčený a porazený ústami nemluvniat a dojčeniec, Martinovi sa však dostalo slávy.
(10) Nie je v našej moci opísať, ako Martin vynikal v biskupskej službe, pretože vždy zostal taký, aký bol predtým – s rovnakou pokorou v srdci a prostotou v oblečení. Plný vážnosti a láskavosti dosiahol biskupskú dôstojnosť a pritom neopustil mníšsku čnosť. Nejaký čas obýval kuticu priliehajúcu ku kostolu, tu ale nemohol zniesť ruch návštevníkov a založil kláštor asi dve míle za mestom (dnešné Marmoutier).
Ono miesto bolo tak odľahlé a ukryté, že Martinovi poskytovalo pustovnícku samotu. Z jednej strany sa z planiny zdvíhal prudký svah vysokej hory, ostatnú časť ohraničovala v jemnom oblúku rieka Loira. Prístup bol len jedinou úzučkou cestou. Martin si urobil chatrč z vetiev a podľa jeho príkladu aj mnohí z bratov. Iní si svoje cely vykutali do onej skaly. Tých, ktorí nasledovali Martinov príklad, bolo asi osemdesiat. Nikto nemal nič vlastné a všetko dávali do spoločného vlastníctva. Nič nebolo dovolené predávať ani kupovať, ako je zvykom u mnohých iných mníchov. Zo všetkých umení sa tu pestovalo jedine pisárstvo a i tomu sa venovala menšia časť dňa, väčšia potom modlitbe. Len zriedka niekto vychádzal zo svojej cely, iba ak išiel na spoločné modlitby. Okrem pôstneho obdobia jedli všetci spoločne. Vína sa nedotkli, pili ho len tí, ktorí boli donútení slabosťou. Väčšina bratov bola oblečená v ťavej koži a jemnejší odev bol považovaný za zločin. O to viac je to na počudovanie, že mnohí z nich boli pokladaní za vznešených a vychovaní boli úplne inakšie. Takisto oni sa dokázali prinútiť k tejto veľkej pokore a trpezlivosti. Mnohých z nich neskôr vidíme ako biskupov. Ktorá z obcí či miestnych cirkví by nechcela kňaza z Martinovho kláštora?
(11) Pristúpme však i k ďalším prejavom nadprirodzenej sily, ktorou vynikal Martin ako biskup. Neďaleko kláštora bolo miesto, ktoré ľudia uctievali vo falošnej predstave, že sú tam pochovaní mučeníci, pretože sa domnievali, že niekdajší biskupi tam postavili oltár. Martin sa nedal strhnúť ľahkovážne k viere a vymáhal od starších kňazov a klerikov údaje o menách týchto mučeníkov a čase ich smrti. Pretože sa od predkov nič isté nezachovalo, dával najavo svoje veľké pochybnosti.
Nejaký čas sa tomuto miestu radšej vyhýbal, aby tamojší kult nepotvrdil, pretože si nebol v tejto veci istý. Svoju autoritu neprispôsoboval mienke ľudu, aby sa nevzmáhala povera. Jedného dňa vzal niekoľko bratov a vydal sa na oné miesto. Tam sa postavil nad hrob a modlil sa k Pánovi, aby vyjavil, kto bol onen človek a za akých okolností zomrel. Tu sa otočil naľavo a zbadal neďaleko stojaci strašný tmavý tieň. A prikázal: „Povedz svoje meno a čo si urobil!“ Tieň oznámil svoje meno a dodal: „Bol som lupič a za svoje zločiny som bol zabitý, potom ma ľud začal omylom uctievať. S mučeníkmi nemám nič spoločné, pretože im patrí sláva, mne však trest.“
Podivuhodné: Tí, ktorí boli prítomní, hlas počuli, ale nikoho nevideli. Martin vyložil všetko, čo videl, nariadil odstrániť oltár, a tak oslobodil ľud od omylu tejto povery.
(12) Jedného dňa, keď bol na cestách, stretol pohrebný sprievod nesúci k hrobke telo akéhosi pohana, aby tam nad ním vykonali svoje poverčivé obrady. Martin sa zastavil, pretože oproti sebe videl taký zástup a nevedel, čo to znamená. Pretože bol vzdialený asi päťsto dvojkrokov (pol míle), nemohol dobre rozoznať, čo sa deje. Bolo jasné, že ide o skupinu vidiečanov, a pretože vietor podfukoval plášte prikrývajúce mŕtve telo, Martin sa domnieval, že konajú nejaký bezbožný obrad. Vidiečania v Galii totiž majú taký zvyk, že vo svojej úbohej nevedomosti nosia po poliach sochy démonov (modiel) zahalené do bieleho rúcha.
A zdvihol proti nim znamenie kríža a nariadil, aby ostali stáť a zložili svoje bremeno. Tu zastali akoby skamenení a s vypätím všetkých síl sa pokúšali pohnúť vpred, nemohli však a smiešne sa točili dookola. Až potom, premožení, položili telo na zem. Užasnuto hľadia jeden na druhého a mlčky premýšľajú, čo sa im prihodilo. Keď blažený muž zistil, že to nie je obetný sprievod, ale pohrebný sprievod, zdvihol pravicu a dovolil im odísť a vziať mŕtveho so sebou. Takže keď si predsavzal, prinútil ich stáť, keď sa mu zapáčilo, dovolil im odísť.
(13) Takisto raz rozvracal v akejsi dedine prastarý chrám a už pristúpil k borovici, stojacej neďaleko onoho posvätného miesta, a chcel ju sťať. Vtom mu však strážcovia tohto božišťa a celý zástup pohanov začali brániť. Z Pánovho príkazu mu neodporovali, kým nezbúral chrám, vyťať strom však nedovolili. Začal im vtedy horlivo vysvetľovať, že v tom dreve nie je nič posvätné. Zvolal: „Skôr Boha, ktorému ja slúžim, by ste sami mali nasledovať! Tento strom musí byť zoťatý, pretože je zasvätený démonovi.“
Na to odpovedal najodvážnejší z nich: „Sami ho porúbeme a ty, ak len trocha dôveruješ Bohu, o ktorom tvrdíš, že ho ctíš, zachyť padajúci strom! A ak je s tebou tvoj – ako mu vravíš – Pán, nič sa ti nestane!“ Martin, neochvejne dôverujúc Pánovi, sľúbil, že tak urobí. Všetci pohania s tým súhlasili, pretože strata posvätného stromu im nepripadala taká hrozná, ak sa súčasne zbavia nepriateľa ich obyčají. A pretože borovica bola naklonená na jednu stranu, nebolo najmenších pochybností, kam spadne, až ju podtnú. Martina teda spútali a postavili ho na to miesto, kam mal strom podľa očakávania spadnúť.
A začali s veľkou radosťou a nadšením rúbať vlastný strom. Zobďaleč sa prihliadalo veľa ľudí. A už sa už sosna začala kývať a už každou chvíľkou jej už hrozil pád. Mnísi zbledli od strachu vydesení bezprostredným nebezpečenstvom a stratili všetku nádej i vieru. Už v duchu videli Martinovu smrť. Ten však vyčkával celkom neotrasený. Zaznel rachot. Borovica padá a rúti sa priamo na Martina. Vtom Martin vztýči ruku so znamením spásy – a borovica, ako by ju zvrátila sila vzdušného víru, padla na opačnú stranu. Skoro by zavalila dedinčanov, ktorí sa postavili na domnele bezpečné miesto.
Mohutný krik sa zdvihol k nebesám, pohania žasnú nad zázrakom, mnísi plačú od radosti, nech je zvelebené Kristovo meno. Tento deň rozhodol o príchode spásy do onej krajiny. Ťažko by sa totiž našiel v zástupe pohanov ten, ktorý by nezatúžil po krste a vkladaní rúk, neuveril v Pána Ježiša a zostal v blude bezbožnosti. Pred Martinovým príchodom prijal Kristovo meno len málokto či temer vôbec nikto. Jeho príklad a čnosť mali takú vážnosť, že nezostalo v tom kraji jediné miesto bez kláštora či hojne navštevovaného kostola. Pretože tam, kde ničil pohanskú svätyňu, hneď postavil chrám alebo kláštor.
(14) Onedlho osvedčil Martin svoju silu vo veľmi podobnom diele. V akejsi dedinke totiž podpálil starý a veľmi chýrečný (pohanský) chrám. Ale pretože fúkal vietor, šľahali jazyky plameňov až k tesne susediacemu domu. Akonáhle si to Martin všimol, rýchlo vyliezol na strechu domu a vrhol sa do cesty plameňom. Tu bolo možné vidieť, ako sa oheň obracia proti vetru, až sa zdalo, akoby spolu obidva živly zvádzali boj. A tak Martin dokázal, že plameň konal svoje dielo iba tam, kde mu to nariadil.
V obci menom Leprosum (dnešné Levroux) sa Martin chystal rovnako rozvrátiť tamojší (pohanský) chrám zbohatnutý náboženskou poverou. Na odpor sa mu však postavilo také množstvo pohanov, že bol zahnaný a nevyviazol bez úhony. Skryl sa teda na neďaleké miesto. Obliekol sa do kajúcnického rúcha, posypal si hlavu popolom, postil sa a modlil. A vtedy prosil Pána, aby bol chrám rozvrátený božskou silou, pretože ho nezmohla ľudská ruka. Vtom sa objavili dvaja anjeli ako celé nebeské vojsko, boli vyzbrojení štítom a kópiou a vraveli Martinovi: „Pán nás posiela, aby sme obrátili na útek to množstvo nevzdelaných vidiečanov a boli Martinovi na ochranu, aby mu nikto nebránil, kým nezbúra chrám. Vráť sa teda a dokonči začaté dielo!“ Martin sa teda vrátil a celý zástup sa ticho prihliadal, pokiaľ nerozbúral do základov bohapustú svätyňu a všetky oltáre a modly nespálil na popol. Keď to dedinčania uvideli, pochopili, že boli omráčení a vydesení z Božieho príkazu, aby nebránili biskupovi v jeho diele. Takmer všetci uverili v Pána Ježiša a verejne vyznali, že budú uctievať Martinovho Boha a odvrhnú modly, ktoré im neboli schopné pomôcť.
(15) Takisto rozpoviem, čo sa prihodilo v kraji Hédov (približne oblasť dnešného Burgundska). Keď tiež tam rúcal svätyňu, vrhol sa na neho rozvášnený dav pohanských roľníkov. Jeden z nich, statočnejší než ostatní, sa na neho vyrútil s vytaseným mečom. Tu Martin odhodil plášť a nastavil holú šiju, aby mu ju pohan prebodol. (Tu badať Martinovu pripravenosť a túžbu po mučeníctve). Pohan ani chvíľku nezaváhal a už sa mohutne natiahol, keď vtom sa zrútil a padol naznak a ochromený božským strachom začal prosiť o milosť.
Podobne sa prihodilo i toto: Raz Martin ničil tiež modly a ktosi ho chcel prebodnúť dýkou. Keď sa však napriahol, niekto mu vyrazil nôž z ruky a zbraň zmizla. Zase inokedy, keď ho vidiečania prehovárali, aby im neničil svätyne, skrotil ich pohanské duše svätým kázaním natoľko, že vo svetle kázanej pravdy svoje chrámy rozborili sami.
(16) Darom uzdravovania oplýval (Martin) natoľko, že takmer každý chorý, ktorý k nemu pristúpil, sa ihneď uzdravil. Možno to vidieť na tomto príklade: Akési dievča z Treves (dnešný Trevír) bolo spútané takou strašnou obrnou, že už dlhý čas iba bezvládne ležala. Takmer celá odumretá, len slabučkým dychom sa zachvievala. Príbuzní pri nej stáli a boli smutní z jej čakania na smrť, keď tu prišla správa, že do mesta prišiel Martin. Akonáhle sa to dozvedel otec toho dievčaťa, bežal, sotva lapal dych, aby prosil za svoju dcéru. Martin práve vstúpil do kostola. Veľké množstvo ľudu i prítomní biskupi sa prizerali, ako starec objíma Martinovi kolená a narieka: „Moja dcéra umiera na strašnú chorobu, ktorá je krutejšia od smrti, pretože len duch žije, kým telo už zomrelo. Prosím, príď k nej a požehnaj ju! Pretože verím, že skrze teba jej môže byť prinavrátené zdravie.“
Ako to Martin počul, ľaknutím cúvol a prehlásil: „To nie je v mojej moci, mýliš sa, starec, ja nie som hoden toho, aby skrze mňa Pán urobil znamenie“. Nato naliehal starec ešte viac a prosil, aby umierajúcu navštívil. Nakoniec donútili okolostojaci biskupi Martina, aby išiel do izbičky toho dievčaťa. Zástup ľudí pred dvermi čakal, čo urobí Boží služobník. Najprv – pretože mu neboli známe zbrane, ktoré sa používajú v takomto boji – vrhol sa na zem a modlil sa. Potom nespúšťal dievča z očí a požiadal o olej. Požehnal ho a vylial silu posvätnej tekutiny dievčaťu do úst. V tej chvíli sa dievčaťu vrátil hlas. Pod Martinovým dotykom začali pomaly oživovať jednotlivé údy, až pred zrakmi všetkých dievča vstalo a išlo istým krokom.
(17) Rovnako v tom čase zlý duch strašne mučil sluhu istého prokonzula Tetradia. Keď požiadali Martina, aby vložil na posadnutého ruky, prikázal im ho priviesť. Lenže zlý duch tak hrozne ceril svoje zuby na všetkých, ktorí sa čo i len priblížili, že sa nedal za žiadnu cenu vyviesť z cely, kde sa nachádzal. Tu sa Tetradius vrhol k nohám blaženého muža a prosil ho, aby sám vstúpil do domu, kde prebývala táto démonická bytosť. Na to Martin odpovedal, že nemôže vstúpiť do domu neznaboha a pohana. Taetradius bol totiž ešte zamotaný do bludu pohanstva. A sľúbil, že ak Martin vyženie z chlapca zlého ducha, stane sa kresťanom. A tak Martin vložil na chlapčiska ruky a vyhnal nečistého ducha. Keď to prokonzul uvidel, ihneď uveril v Pána Ježiša, stal sa katechumenom a onedlho bol tiež pokrstený. Martina vždy mával v podivuhodnej úcte, pretože jemu vďačil za svoju spásu.
V tom istom čase a v tej istej dedine vošiel do domu jedného gazdu, ale už na prahu sa zastavil a vravel, že na dvore zbadal démona. Nariadil mu, aby odišiel. Duch však uchvátil kuchára, ktorý bol práve vo vnútri domu. Úbožiak začal zúriť a hrýzol všetkých vôkol seba. V tej chvíli bol celý dom na nohách, rodina sa vydesila, všetci sa dali na útek. Martin skočil zúrivcovi do cesty a nariadil mu, aby zastal. Posadnutý škrípal zubami, otváral ústa a chcel Martina uhryznúť. Biskup mu vrazil do úst svoje prsty a zvolal: „Ak máš nejakú moc, zhltni ich!“ Posadnutý cúvol, ako by mu do úst vrazili dočervena rozžeravené železo a hrozil sa prstov blaženého muža čo len dotknúť. Potom bol zlý duch donútený utiecť za strašných bolestí z nešťastníkovho tela. A pretože nemohol uniknúť ústami, zmizol zadkom a zanechal po sebe strašný smrad.
(18) Jednu obec (Trevír) zaplavila a rozbúrila zvesť o tom, že sa barbari dali na pochod a chystajú sa na útok. Vtedy si Martin nechal priviesť posadnutého zlým duchom a spýtal sa ho: „Povedz, je správa pravdivá?“ A onen sa priznal, že je s ním desať démonov, ktorí túto fámu roztrúsili pomedzi ľud, aby zo strachu vyhnali Martina z mesta. Barbari pritom na nejaký vpád myslia úplne zo všetkého najmenej. Keď toto prehlásil nečistý duch uprostred zhromaždenia, bola obec zbavená strachu a vzrušenia.
Rovnako sa stýkal s malomocnými, keď prechádzal bránou mesta Parížanov (dnes Paríž) sprevádzaný veľkým množstvom ľudí. Pobozkal ho, hoci vyzeral žalostne a všetci sa ho štítili. Potom mu požehnal. Náhle bol chorý zbavený všetkých neduhov. Na druhý deň prišiel do chrámu a s kožou bez poškvrny ďakoval za zdravie, ktoré mu Martin prinavrátil. Za zmienku tiež stojí, že často uzdravovali i strapce z Martinovho šatu alebo plášťa. Veď mnoho ráz zahnali zlé choroby, keď si ich ľudia vložili na šiju alebo omotali okolo prstov.
(19) Dcéra bývalého prefekta Arbória (Magnus Arborius bol synovcom básnika Ausónia a prefektom Ríma v roku 380), poriadneho a zbožného muža, ochorela a bola spaľovaná vysokými horúčkami. Štvrtý deň, keď zimnica práve neobyčajne nabrala na intenzite, Arbóriovi náhodou prišiel list od Martina. Vzal ho teda a položil dievčaťu na hruď. Horúčka bola okamžite preč. To zapôsobilo na Arbória tak mocne, že bez váhania zasnúbil dievča Bohu a zasvätil ju večnému panenstvu (vo 4. storočí to bola alternatíva mníšskeho zasvätenia). Potom išiel za Martinom a odovzdal mu svoju dcéru, živé znamenie jeho moci, pretože hoci neprítomný, dokázal ju uzdraviť. A nedovolil, aby ju oblečením do panenského šatu zasvätil nikto iný než Martin.
Paulinus, muž, ktorý sa neskôr stal veľkým vzorom, veľmi trpel bolesťami očí. Hustý mrak mu zahalil viečka. Tu vzal Martin štetec, dotkol sa jeho očí a prinavrátil mu stratené zdravie a zbavil ho všetkých bolestí (vtedajší spôsob vysluhovania pomazania chorých, ale i ošetrovania očí).
Jedného dňa zostupoval Martin z podkrovia miestnôstky po hrboľatých schodoch a nešťastnou náhodou sa zrútil dolu a utrpel mnoho rán. Bezvládne a s príšernými bolesťami ležal vo svojej cele. V noci sa mu zjavil anjel (porov. mystickú skúsenosť apoštola Petra vo väzení – Sk 12, 7: Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk.), vymyl mu rany a všetky podliatiny zbedačeného tela natrel hojivou masťou. Pozajtra bol opäť zdravý, ako by sa mu ani nič nestalo.
Ale trvalo by dlho rozprávať všetko. Nech nám postačia tieto nemnohé príklady za všetky (porovnanie s evanjeliom Ježiša Krista – Jn 21, 25: Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.). Opísaním týchto najskvelejších som zachoval pravdivý obraz a vyhol sa presýtenia, ktoré by so sebou prinieslo veľké množstvo príbehov.
(20) Medzi takými veľkými činmi by som sa mal zmieniť i o niektorých menších. Nuž, žijeme v dobe, keď už bolo pošliapané a skazené všetko (náznak Sulpiciovho apokalyptizmu) a je takmer výnimkou, keď kňazská vernosť neustúpi pätolizačstvu voči vládcom. Vtedy sa zišlo mnoho biskupov zo všetkých možných častí sveta k cisárovi Maximovi (Magnus Clemens Maximus vládol v rokoch 383 – 388. Sulpiciove názory na neho sa rôznia. Konfrontáciou s Maximom začína „triptych diablových úzkostí“: Od rizika zbožstvenia cisára v tejto kapitole až po zjavenie sa diabla v Kristovej podobe (VM 24)), mužovi zúrivej povahy, vyvýšenému víťazstvom v občianskej vojne. Biskupi mu celkom odporne pochlebovali a pri tomto služobníčkovaní pošliapavali svoju kňazskú dôstojnosť. Iba Martin si zachoval apoštolskú autoritu.
Keď bolo potrebné od cisára niečo vymôcť, Martin skôr rozkazoval, než aby prosil. Často bol tiež pozývaný na hostiny, ale vždy odmietol s tým, že nemôže zasadnúť k jednému stolu s človekom, ktorý jedného vojvodcu zbavil domoviny, druhého života. Maximus sa dal do uisťovania, že neuchvátil moc len tak sám pre seba, ale že mu bola zverená z Božieho podnetu a z Božej vôle a že so zbraňou zachránil sužovanú ríšu. A bola to iste Božia vôľa, pretože jeho víťazstvo bolo tak neuveriteľné. Nepriateľa nezabil žiadneho, iba ak v boji. Martin bol napokon premožený buď dôkazmi alebo prosbami a na hostinu na vládcovu nesmiernu radosť prišiel.
Ako na veľkú slávnosť boli na túto hostinu pozvaní najmocnejší a najznamenitejší muži: Evodius, prefekt a zároveň konzul, najspravodlivejší muž, akého kedy zem nosila; ďalej dvaja členovia cisárskej družiny majúci najväčšiu moc – kráľov brat a strýc. Medzi nich zasadol k stolu Martinov presbyter. Samotný Martin sa posadil vedľa cisára. Asi v polovici hostiny, ako je zvykom, podal sluha cisárovi čašu. Maximus však nariadil, aby ju najprv podali presvätému biskupovi. Túžobne totiž očakával, že bude môcť sám prijať pohár z Martinovej pravice. (Ide o rituálnu zdvorilosť, kto bude „kráľom hostiny“. Maximus uprednostnil Martina a očakával od neho to isté, že mu pohár vráti.) Ibaže Martin, keď sa napil, podal pohár svojmu presbyterovi, ktorému podľa neho samozrejme najviac prináležalo, aby pil hneď po ňom. A tiež by ani nepokladal za poctivé, aby pred kňazom uprednostnil samotného cisára alebo niekoho z jeho najbližších. To priviedlo vladára i všetkých prítomných do takého úžasu, že sa im dokonca toto správanie, hoci ním boli ponížení, zapáčilo. Hneď sa rozkríklo, že Martin urobil na cisárskom obede to, čo sa žiadny z biskupov neodvážil urobiť ani na hostinách nižších úradníkov.
Tomuto Maximovi Martin dlho vopred predpovedal budúcnosť: Ak pôjde do Itálie a vyhlási vojnu cisárovi Valentiniánovi, najprv zvíťazí, čoskoro však zahynie. A sami vidíme, že sa tak stalo. Pretože akonáhle Maximus vtrhol do Itálie, dal sa Valentinián na útek. Už za necelý rok sa mu podarilo znovu zhromaždiť vojsko, zajal Maxima v Akvileji a popravil ho.
(21) Rovnako je dobre známe, že sa Martinovi často zjavovali anjeli a spriadali s ním rozhovory. Diabol sa pred ním musel skrývať, či sa zjavil vo vlastnej podobe, alebo sa premenil v rôzne podoby ničotnosti, Martin ho vždy spoznal. Keď diabol videl, že ho nemôže oklamať a zviesť lesťou, aspoň ho neustále napadal nadávkami.
Jedného dňa sa diabol vrútil s obrovským revom do Martinovej cely, v ruke držal zakrvavený býčí roh (symbol pohanského božstva) a jačal od radosti zo spáchaného zločinu: „Kde je Martin, tvoja sila? Práve som zabil jedného z tvojich“.
Martin hneď zvolal bratov a povedal im, čo sa od diabla dozvedel. Nariadil, aby sa pozreli do ciel jednotlivých bratov, kto to bol postihnutý tým nešťastím. Čoskoro mu oznamujú, že nechýba nikto z mníchov, že však jeden vidiečan, ktorý bol najatý, aby priviezol drevo, išiel do lesa. Martin nariadil, aby mu niekoľko ľudí vyšlo v ústrety. Neďaleko kláštora ho našli polomŕtveho. Z posledných síl im ešte stačil povedať príčinu zranenia a smrti: Keď pristúpil k postroju, aby utiahol uvoľnené viazanie, vytrhol sa jeden býk z jarma a vrazil mu rohom do brucha. Potom netrvalo dlho a muž vydýchol naposledy.
Kto vie, akým Pánovým dovolením bola diablovi dopriata táto príležitosť. Obdivuhodné však bolo to, že nielen o prípade, ktorý sme práve spomenuli, ale i o mnohých podobných, ktoré sa koľkokrát prihodili, vedel Martin dávno vopred, alebo bratom oznámil, že mu boli predpovedané.
(22) Diabol sa často snažil Martinovi škodiť a robil si z neho blázna. Preto sa mu ukazoval v najrôznejších podobách. Raz sa ukázal v osobe Jupitera, inokedy ako Merkúr, často brával na seba podobu Venuše alebo Minervy (rímske pohanské božstvá). Martin sa mu vždy bez bázne postavil znamením kríža alebo modlitbou. Často bolo počuť rev, ako na neho dav démonov zúrivým hlasom kričal, ale Martin rozpoznal, že je to všetko ničotné šialenie a nenechal sa nástrahami vyviesť z miery.
Niektorí z bratov dosvedčili, že počuli démona, ako nepríčetne kričí na Martina, prečo prijal do kláštora niektorých bratov, ktorí kedysi rôznymi pochybeniami zmarili svoj krst (v tomto starovekom období neexistovala častá spoveď ako dnes, praktizovalo sa len celoživotné pokánie za tzv. kapitálne hriechy, ako modlárstvo, vražda či cudzoložstvo), a ako vyrátava prehrešky jednotlivých mníchov. Nato vraj Martin pevne odpovedal, že lepší život staré hriechy zmýva a Pánovým milosrdenstvom sú hriechu pozbavení tí, čo hrešiť prestali. Tu diabol povedal, že previnilec nedosiahne zľutovanie a raz padnutý človek už nepozná Pánovu zhovievavosť. Nato vraj Martin zvolal: „Keby si ty, úbožiak, zanechal prenasledovanie ľudí a ľutoval svoje hriechy, keď je súdny deň tak blízko – ja by som ti v pravej dôvere v Ježiša Krista sľúbil milosrdenstvo!“
Ó, aké sväté očakávanie Pánovej milosti! Tam, kde nemohol uplatniť svoju autoritu, preukázal aspoň súcit. A pretože bola reč o diablovi a podobných veciach, nie je celkom od veci – hoci sa to celkom netýka témy – porozprávať ešte o istej záležitosti, v ktorej rovnako mali podiel Martinove nadprirodzené schopnosti. Onú vec rovnú zázraku zaznamenávame, aby sme sa do budúcnosti mali na pozore pre prípad, že by sa dialo niečo obdobné.
(23) Akýsi Klarus, mládenec z veľmi vznešenej rodiny, sa skoro stal kňazom. Všetkých opustil, uchýlil sa k Martinovi, blažený pre onen šťastný odchod. Čoskoro dosiahol výšiny viery a čností. Žil neďaleko biskupovho kláštora a s ním mnohí bratia. Jedného dňa za ním prišiel istý mladý muž menom Anatolius a predstieral pod mníšskymi sľubmi pokoru a nevinnosť. Istý čas býval spoločne s ostatnými. Ako plynul čas, začal o sebe rozhlasovať, že sa s ním rozprávajú anjeli. A keď nikto tomu, čo rozprával, neprikladal žiadnu vážnosť, primäl rôznymi znameniami mnohých, aby mu verili. Napokon to zašlo tak ďaleko, že prehlasoval, že medzi ním a Bohom neustále pobehávajú poslovia. Klarus sa však nenechal nijako zviesť na to, aby mu dôveroval. Anatolius sa mu vyhrážal Božím hnevom a pomstou, pretože neverí svätcovi. Nakoniec vraj zo seba vyrazil: „Hľa, túto noc mi Boh zošle z neba žiarivé rúcho, v ktorom budem medzi vami žiť, a to vám bude znamením, že ja, ktorý som dostal Boží oblek, som Božia sila!“ (Anatolius je typom falošného proroka, obsah jeho vyjadrení, rúcho a stotožňovanie sa s Božími atribútmi vyznievajú typicky sektársky a rúhavo).
Všetci boli veľmi napätí či sa to, čo bolo ohlásené, stane. Asi o polnoci sa zdalo, akoby sa kláštor za hlasného dupotu mnohých nôh pohol z miesta. Po cele, v ktorej býval onen mladík, prebleskovalo veľa svetiel, bolo počuť rev tých, ktorí pobehávali vo vnútri, a hukot mnohých hlasov. Vyšiel Anatolius, zavolal k sebe Sabatia, jedného z bratov, a ukazoval mu tuniku, do ktorej bol oblečený. Ten celý užasnutý zavolal ostatných, dokonca prišiel i Klarus. Priniesli svetlo a starostlivo skúmali oblek. Bol mäkučký, nesmierne žiarivý, bol trblietavej purpurovej farby a nedalo sa určiť, čo je to za oblek a z akej vlny je zhotovený. Avšak po starostlivom preskúmaní zrakom a hmatom usúdili, že to predsa len nie je nič iné než oblek. (Mäkká jemnosť symbolizujú vzdialenie sa od mníšskej askézy, mníšsky oblek bol z hrubej látky ako vrecovina; purpur symbolizuje pokušenie moci, táto farba bola rezervovaná vysokým svetským vrstvám a prelátom).
Medzitým nabádal Klarus bratov, aby sa horlivo modlili za to, aby Pán zjavnejšie ukázal, čo je ten oblek zač. A tak strávili zvyšok noci spevom hymnov a žalmov. (Toto je jediná zmienka o spoločnej modlitbe v martinovských komunitách; inak sa mnísi zvyčajne venovali pustovníckej modlitbe osamote). Za brieždenia schytil Klarus Antonia za ruku a chcel ho priviesť k Martinovi, pretože dobre vedel, že toho diabol nemôže ľsťou oklamať. Tu sa začal ten nešťastník prudko zdráhať a kričať, že má zakázané ukázať sa Martinovi. (Pohŕdanie autoritami je typické pre neboží pôvod). Nútili ho i napriek jeho odporu, aby išiel, a ako sa tak naťahovali, naraz oblek zmizol. Či z toho nie je zrejmé, že tiež toto bolo dielom Martinovej moci? Keď mal totiž diabol svoj úskok vystaviť jeho pohľadu, radšej sa ho vzdal.
(24) Rovnako je zaznamenané, že vtedy vystúpil v Hispánii mladý muž, najprv si získal vážnosť mnohými zázrakmi a napokon spyšnel natoľko, že sa vyhlásil za Eliáša. (Návrat proroka Eliáša je častým motívom v Novom zákone (Mt 11, 14; 17, 10 a i.) a v židovskej apokalyptickej literatúre). Keď tomu mnohí slepo uverili, zašiel ešte ďalej a prehlasoval, že je Kristus. Všetkých oklamal natoľko, že dokonca biskup Rúfus ho uctieval ako Boha. Pre toto o svoj úrad neskôr prišiel. Mnohí bratia nám rovnako rozprávali, že na Východe povstal v tom istom čase akýsi človek, ktorý o sebe hovoril ako o Jánovi (Krstiteľovi). Ak sa objavujú takýto falošní proroci, môžeme z toho usudzovať, že hrozí Antikristov príchod, ktorý už v týchto ľuďoch uskutočňuje mystérium ohavnosti. (V Martinových časoch vystúpilo na verejnosť viacero bludárov so svojimi nepravovernými náukami).
Nedá sa nespomenúť, s akou vynaliezavosťou pokúšal v týchto dňoch diabol Martina. Jedného dňa sa obklopil purpurovým svetlom, aby mohol pomocou jasnej žiary Martina ľahšie oklamať. Obliekol sa (diabol) do kráľovských šiat, na hlavu si nasadil diadém zhotovený zo zlata a drahých kameňov, obul si pozlátené črievice a predstúpil pred modliaceho sa Martina s tvárou rozjasnenou radosťou. Všetko by si človek mohol myslieť, len nie, že je to diabol. Keď ho Martin uvidel, bol úplne ochromený. Panovalo hrobové ticho. (Diabol predstieral druhý Kristov príchod konca čias).
Prvý prelomil mlčanie diabol: „Pozri sa poriadne, Martin, som Kristus. Pri príchode na Zem som sa chcel ako prvému ukázať tebe.“ Pretože Martin mlčal a neodpovedal, odvážil sa zopakovať svoju opovážlivosť: „Martin, prečo váhaš? Ver, pretože vidíš! Ja som Kristus.“
Tu ale duch Martinovi zjavil, že to nie je Pán, ale diabol, Martin pochopil a odpovedal: „Pán Ježiš nepredpovedal, že príde odetý do purpurových šiat ani že bude ovenčený diadémom. Ja neverím, že Kristus prišiel, pokiaľ ho neuvidím tak, ako trpel na kríži, a pokiaľ neuzriem rany po klincoch.“ (Toto miesto dýcha stredovekou františkánskou zbožnosťou, úctou ku Kristovým ranám. Je to kritika začínajúcej sakralizácie kresťanského cisárstva, spojenia svetskej a duchovnej moci, tzv. cézaropapizmu).
Nato sa diabol rozplynul ako para. Celu naplnil takým zápachom, že nikto nemohol pochybovať, že išlo skutočne o diabla. Vyššie opísané nám priamo z Martinových úst, aby si snáď niekto nemyslel, že je to vybájené.
(25) Keď som totiž kedysi počul o jeho viere, sile a živote, zahorel som po Martinovi túžbou a pripadalo mi krásne vykonať púť, aby som ho uvidel. Už vtedy zahorel môj duch myšlienkou spísať jeho život, a tak som sa všeličo – nakoľko som sa smel pýtať – dozvedel od neho samotného. Ostatné nám od tých, ktorí boli pri oných udalostiach sami prítomní alebo o nich vedeli. Dodnes sa čudujem, s akou pokorou a radosťou ma prijal. Želal mi šťastie a mal veľkú radosť, že si ho natoľko vážim, že som za ním meral takú cestu. Ó, ja úbožiak! Skoro sa neodvažujem priznať, že ma uznal za hodného, aby som s ním stoloval, ba dokonca mi sám podal vodu na umytie rúk. Večer mi dokonca umyl nohy a ja som nenabral odvahu, aby som odporoval a zabránil mu v tom. Bol som taký premožený jeho autoritou, že by som považoval za hriech nepodvoliť sa mu.
Nehovoril so mnou o ničom inom než o prekonaní zvodov sveta a o odložení bremena časnosti, aby sme mohli nasledovať Pána Ježiša slobodne a bez záťaže. Za príklad najvzornejšieho muža tejto doby mi dával slávneho Paulína, o ktorom som sa predtým zmienil (kap. 19). Ten zanechal obrovský majetok a nasledoval Krista. Podľa Martinových slov bol v onej dobe takmer jediný, kto naplnil evanjeliové rady (porov. Mt 19, 16 – 26). „Jeho musíš nasledovať,“ nabádal ma, „jeho je potrebné napodobňovať! (Sulpicius má nasledovať Paulína z Noly, ktorý nasleduje Krista). Požehnané je toto storočie, pretože má vzor tak veľkej viery. Podľa Pánových slov predal všetko, rozdal svoje veľké bohatstvo chudobným, a tak sa na jeho príklade neuskutočniteľné stalo možným.“
Aká vážnosť a dôstojnosť bola v jeho slovách a rozhovoroch! Aký bol bystrý, aký presvedčený, aký pohotový a s akou ľahkosťou vysvetľoval Písmo! A pretože viem, že mnohí tomu neveria – pretože som sa stretol s takými, ktorí neverili, keď som im o tom rozprával ja sám – beriem si za svedka Ježiša, našu spoločnú nádej, že som zo žiadnych iných úst nevypočul toľko múdreho a duchaplného a od nikoho iného som nepočul také dobré a jasné reči. Ako ničotná je ale táto chvála v porovnaní s Martinovou silou! Je podivuhodné, že mu nechýbal ani tento dar výkladu, hoci nemal žiadne vzdelanie. (Štvrté storočie je mimoriadne plné intelektualizmu a kontrastuje s predchádzajúcim obdobím, čím je Martin porovnávaný s „nevzdelanými“ apoštolmi – porov. Sk 4, 13).
(26) Ale kniha si už žiada koniec a rozprávanie musí byť zakončené. Nie že by snáď bolo vyčerpané všetko, čo sa malo napísať o sv. Martinovi. To skôr ja, rovnako ako naši zlí básnici, neschopní pevne kráčať k záveru diela, podlieham množstvu látky. A aj keď by bolo možné nejako slovom zachytiť jeho skutky, predsa jeho vnútorný život, každodenné počínanie a dušu neustále obrátenú k nebu ľudský jazyk nedokáže opísať, to mi verte.
Nikto nedokáže opísať jeho vytrvalosť a sebadisciplínu v odriekaní a pôstoch, jeho silu v bdeniach a modlitbách, jeho dni a noci strávené s mysľou stále oddanou Božiemu dielu, či už pracoval alebo odpočíval. Spánku ani jedlu sa však nijako neoddával. Nespal ani nejedol viac, než bolo nevyhnutné. Skutočne, vravím vám, že aj keď by – ako sa vraví – Homér vyšiel z podsvetia, toto by nedokázal opísať. Natoľko u Martina všetko presahovalo akékoľvek slová.
Neminula hodina, ba ani okamih, ktorý by nenaplnil modlitbou alebo ho nevenoval čítaniu. Hoci aj keď predčítal alebo ak práve konal niečo iné, nepoľavoval jeho duch v modlitbe. Asi tak, ako majú kováči vo zvyku pre akési uľahčenie práce buchnúť po každom údere tiež na kovadlinu, aj Martin sa neustále modlil, hoci sa zdalo, že robí niečo iné.
Skutočne blažený muž, v ktorom nebola lesť! Nikoho nesúdil, nikoho nezatracoval, nikomu neodplácal zlým za zlé. Proti bezpráviu sa obrnil takou trpezlivosťou, že sa nechal poškodzovať od najnižších klerikov dokonca i vtedy, keď už bol najvyšším kňazom, nezbavil ich za to ich postavenia a neodopieral im svoju lásku, pokiaľ to len trochu bolo možné.
(27) Nikto ho nikdy nevidel nahnevaného, nikdy pohnutého, nikdy rozosmiateho; neustále bol rovnaký: Vždy mal výraz akejsi nebeskej radosti. Zdalo sa, že žije v inom svete. Na perách mal bez prestávky Krista, v srdci nič než zbožnosť, pokoj a milosrdenstvo. Často tiež plakal pre hriechy tých, ktorí sa zdali byť jeho nepriateľmi a ktorí ho, hoci bol taký pokojný a žil v ústraní, tupili jedovatým jazykom a vreteničími ústami.
Stretol som sa s ľuďmi, ktorí Martinovi závideli jeho silu a zbožný život. Nenávideli na ňom to, čo na sebe nevideli a čo neboli schopní napodobňovať. A väčšina z týchto nemnohých ohováračov boli biskupi! Aká zvrhlosť! Ako nad ňou nenariekať! Nebudem nikoho z nich menovať, hoci i na mňa samotného mnohí z nich dotierajú ako psi. Bude stačiť, ak si niekto z nich prečíta, spozná sa a začervená sa. Lebo keby sa rozhneval, priznal by, že je tu písané o ňom, a čo keď som mal na mysli niekoho iného? A keď už sú takí, nech si ma nenávidia – veď som nenávidený spoločne s tak vynikajúcim mužom!
Rád verím tomu, že toto dielko bude milé všetkým svätým ľuďom. Napokon, ak ho bude niekto čítať pochybovačne, už tým zhreší. Som si istý, že ma k písaniu priviedla viera a láska ku Kristovi a že som rozprával overené veci a napísal ich pravdivo. Odmenu od Boha má, ako dúfam, pripravený nie ten, kto knihu prečíta – ale ten, kto uverí.
Severus, Sulpicius: Život svatého Martina,
Praha: Herrmann & synové, 2003.
(Poslovenčil: Peter Zubko)
Manuál k sláveniu Jubilejného roka sv. Martina. 2016 [cit. 2020-11-11], s. 44-66. URL: <http://dieceza.kapitula.sk/userfiles/file/Manual%20k%20slaveniu%20Jubiejneho%20roka%20sv%20Martina.pdf>