Farský kostol v Dolnom Lopašove je zasvätený sv. Martinovi. On je naším patrónom. On sa za nás prihovára u Pána o ochranu a pomoc. Patrí k našej identite. Prostredníctvom jeho života môžeme dobre spoznať a prehĺbiť si identitu našej miestnej Cirkvi. Život svätého Martina z pera Sulpicia Severa je prvým veľkým hagiografickým dielom latinského Západu, ktoré sa stalo vzorom pre celé stredoveké svätopisectvo. Hrdina tohto diela, sv. Martin z Tours (r. 316 – 397), je prvým významným svätcom latinského Západu, ktorý bol po svojej smrti uctievaný ako nemučeník. Martinov život bol vo svojej dobe viac inšpirujúci než príklady Martinových súčasníkov, ako boli sv. Ambróz, sv. Hieronym či sv. Augustín. Práve martinovský typ svätca prevážil v stredoveku, bol to „svätec na všedný deň“. Dielo patrí ku klasike hagiografickej literatúry a ku skvostom svetovej literatúry z čias vtedy zanikajúcej Rímskej ríše. Autor diela Sulpicius Severus (r. cca 360 – cca 425) bol Martinovým žiakom a duchovným synom. Tento spis o živote sv. Martina napísal v roku 397, hneď po jeho smrti, ktorú hagiografická literatúra nazýva krajšie – ako „deň narodenia pre nebo“. Životopis má 27 kapitol a je kompletne uvedený na nasledujúcich stranách. Sulpiciov životopis sv. Martina (rovnako aj jeho Listy a Dialógy) je potrebné čítať s vedomím, že ide o dielo, ktoré je poznačené istou dávkou idealizácie svätca. Cieľom životopisca totiž nebolo na prvom mieste opísať historické fakty Martinovho života, ale obhájiť jeho pravovernosť v náuke a ešte viac pravovernosť v spôsoboch jeho askézy. Odporúčame sústrediť sa viac na vieroučné a mravoučné výroky a osobné postoje Martina, než na divotvorné činy, ktoré sa Martinovi v texte pripisujú.
(1) Mnohí smrteľníci, oddaní ničotným svetským záujmom a sláve, si mysleli, že prídu do večnosti, keď oslávia činy slávnych mužov. Očakávaný účinok nesmrteľnosti to síce nemalo, isté plody to však predsa len prinieslo. Spisovatelia uchovali pamiatku na seba – ničotnú, ale predsa len nejakú – a v čitateľoch vzbudili uvedením príkladov veľkých mužov nemalú horlivosť v ich napodobňovaní. K blaženému a večnému životu však táto snaha neviedla. Čo komu prospela sláva, zanikajúca spolu so svetom svojich spisovateľov? Pretože aký prospech mali ďalšie generácie z toho, že čítali o bojujúcom Hektorovi či filozofujúcom Sokratovi? Nielenže je hlúposť ich napodobňovať, ale je priamo šialenstvo proti nim ostro nebojovať, pretože tí ľudia, ktorí si myslia, že ľudský život sú iba veci prítomné, vložili svoje nádeje do rozprávok a duše zasvätili hrobom. Verili, že pretrvajú v spomienkach ľudí, kým úlohou človeka je získať život večný, a nie večnú pamiatku. Nesmrteľnosť sa nenadobudne písaním, bojom či filozofovaním, ale zbožným a svätým životom. Tento ľudský omyl sa rozšíril vinou literatúry a nadobudol takú vážnosť, že mnohých ľudí priviedol k tomu, aby sa oddali prázdnej filozofii alebo nezmyslenej hrdinskosti. V tomto by mohla byť odmena za moju námahu: Že život presvätého muža, ktorý spíšem, stane sa príkladom pre ostatných a bude čitateľov podnecovať k pravej múdrosti, nebeskému vojenstvu a božskej zdatnosti. Mám tým na zreteli i vlastný prospech. Nie však večnosť získanú v pamäti ľudí, ale večnú odmenu od Boha. Síce som nežil tak, aby som sa sám mohol stať príkladom pre druhých, ale aspoň som sa postaral, aby nezostal skrytý ten, kto je napodobňovania hodný.Teda, začnem spisovať život svätého Martina, ako ho viedol predtým, než sa stal biskupom, i ako si počínal potom. Viem však, že nebudem môcť rozprávať vyčerpávajúco o všetkom. Veď to, čo sa odohralo bez svedkov, je neznáme, pretože Martin nehľadal svetskú slávu. Pokiaľ to záležalo na ňom, všetku svoju cnosť chcel skryť. Opomenul som ale tiež mnoho z činov mne známych, pretože sa domnievam, že sa postačí zmieniť iba o skutkoch najmimoriadnejších, a že naopak prílišné hromadenie faktov by mohlo v čitateľoch vzbudiť odpor. Zaprisahávam budúcich čitateľov, aby verili tomu, čo je tu napísané, a aby si nemysleli, že som napísal čosi okrem vecí zistených a overených. Kde by som mal tvrdiť niečo nie celkom isté, tam som radšej mlčal.
(2) Martin sa narodil v panónskom meste Sabária. Vyrástol však v Itálii v Ticínii. Jeho rodičia neboli v očiach sveta najvýznamnejší, ale boli to pohania. Otec slúžil najprv ako obyčajný vojak, neskôr ako tribún. Mladý Martin vstúpil takisto do armády, a to do Konštantínových oddielov. Potom konal službu za cisára Juliána, nie však dobrovoľne, pretože už od útleho veku túžil tento vynikajúci chlapec po službe Bohu. Pretože, keď mu bolo desať rokov, utiekal sa proti vôli rodičov do chrámu a žiadal o prijatie do katechumenátu. Čoskoro sa podivuhodným spôsobom oddal Bohu, a keď mu bolo dvanásť rokov, zatúžil stať sa pustovníkom. Iste by bol zložil i sľuby, keby mu nebránil jeho vek. Myšlienka na kláštor alebo na chrámovú službu ho však už neopustila, a hoci ešte chlapča, stále premýšľal o tom, čo neskôr v zasvätení dosiahol. Tu bol vydaný edikt nariaďujúci odvody synov vyslúžilých vojakov. Otec, pozerajúci na Martinovo počínanie s veľkou nevôľou, ho vydal. Vtedy mu bolo pätnásť. Odviedli ho v putách a prinútili, aby zložil vojenskú prísahu. Uspokojil sa s jedným sluhom, a k tomu ešte, hoci bol pánom, naopak sluhovi takisto posluhoval. Dokonca mu zobúval a čistil obuv. Jedávali spoločne a pri jedle častejšie obsluhoval Martin. Takmer tri roky bol vo vojsku, než prijal krst, a predsa neupadol do nerestí, ktorým tak často podliehajú ľudia v tejto službe. K svojim druhom v zbrani sa správal s veľkou dobrotou a s úžasnou láskou. Jeho trpezlivosť a skromnosť prekračovali ľudské medze. Jeho poctivosť nie je potrebné vyzdvihovať, pretože tou sa zdal byť už vtedy viac mníchom než vojakom. Všetkých spoluvojakov si natoľko získal, až ho úprimne zbožňovali. Hoci sa ešte nenarodil druhýkrát v Kristovi, žil dobrými skutkami, ako sa patrí na čakateľa krstu. Trpiacim bol vždy nablízku, úbohým pomáhal, živil núdznych, obliekal nahých, že zo žoldu si pre seba nenechával viac, než čo postačovalo na každodennú obživu. A už vtedy, veru nie hluchý poslucháč evanjelia, sa vôbec nestaral o zajtrajší deň.