(16) Darom uzdravovania oplýval (Martin) natoľko, že takmer každý chorý, ktorý k nemu pristúpil, sa ihneď uzdravil. Možno to vidieť na tomto príklade: Akési dievča z Treves (dnešný Trevír) bolo spútané takou strašnou obrnou, že už dlhý čas iba bezvládne ležala. Takmer celá odumretá, len slabučkým dychom sa zachvievala. Príbuzní pri nej stáli a boli smutní z jej čakania na smrť, keď tu prišla správa, že do mesta prišiel Martin. Akonáhle sa to dozvedel otec toho dievčaťa, bežal, sotva lapal dych, aby prosil za svoju dcéru. Martin práve vstúpil do kostola. Veľké množstvo ľudu i prítomní biskupi sa prizerali, ako starec objíma Martinovi kolená a narieka: „Moja dcéra umiera na strašnú chorobu, ktorá je krutejšia od smrti, pretože len duch žije, kým telo už zomrelo. Prosím, príď k nej a požehnaj ju! Pretože verím, že skrze teba jej môže byť prinavrátené zdravie.“ Ako to Martin počul, ľaknutím cúvol a prehlásil: „To nie je v mojej moci, mýliš sa, starec, ja nie som hoden toho, aby skrze mňa Pán urobil znamenie“. Nato naliehal starec ešte viac a prosil, aby umierajúcu navštívil. Nakoniec donútili okolostojaci biskupi Martina, aby išiel do izbičky toho dievčaťa. Zástup ľudí pred dvermi čakal, čo urobí Boží služobník. Najprv – pretože mu neboli známe zbrane, ktoré sa používajú v takomto boji – vrhol sa na zem a modlil sa. Potom nespúšťal dievča z očí a požiadal o olej. Požehnal ho a vylial silu posvätnej tekutiny dievčaťu do úst. V tej chvíli sa dievčaťu vrátil hlas. Pod Martinovým dotykom začali pomaly oživovať jednotlivé údy, až pred zrakmi všetkých dievča vstalo a išlo istým krokom.
(17) Rovnako v tom čase zlý duch strašne mučil sluhu istého prokonzula Tetradia. Keď požiadali Martina, aby vložil na posadnutého ruky, prikázal im ho priviesť. Lenže zlý duch tak hrozne ceril svoje zuby na všetkých, ktorí sa čo i len priblížili, že sa nedal za žiadnu cenu vyviesť z cely, kde sa nachádzal. Tu sa Tetradius vrhol k nohám blaženého muža a prosil ho, aby sám vstúpil do domu, kde prebývala táto démonická bytosť. Na to Martin odpovedal, že nemôže vstúpiť do domu neznaboha a pohana. Taetradius bol totiž ešte zamotaný do bludu pohanstva. A sľúbil, že ak Martin vyženie z chlapca zlého ducha, stane sa kresťanom. A tak Martin vložil na chlapčiska ruky a vyhnal nečistého ducha. Keď to prokonzul uvidel, ihneď uveril v Pána Ježiša, stal sa katechumenom a onedlho bol tiež pokrstený. Martina vždy mával v podivuhodnej úcte, pretože jemu vďačil za svoju spásu. V tom istom čase a v tej istej dedine vošiel do domu jedného gazdu, ale už na prahu sa zastavil a vravel, že na dvore zbadal démona. Nariadil mu, aby odišiel. Duch však uchvátil kuchára, ktorý bol práve vo vnútri domu. Úbožiak začal zúriť a hrýzol všetkých vôkol seba. V tej chvíli bol celý dom na nohách, rodina sa vydesila, všetci sa dali na útek. Martin skočil zúrivcovi do cesty a nariadil mu, aby zastal. Posadnutý škrípal zubami, otváral ústa a chcel Martina uhryznúť. Biskup mu vrazil do úst svoje prsty a zvolal: „Ak máš nejakú moc, zhltni ich!“ Posadnutý cúvol, ako by mu do úst vrazili dočervena rozžeravené železo a hrozil sa prstov blaženého muža čo len dotknúť. Potom bol zlý duch donútený utiecť za strašných bolestí z nešťastníkovho tela. A pretože nemohol uniknúť ústami, zmizol zadkom a zanechal po sebe strašný smrad.
(18) Jednu obec (Trevír) zaplavila a rozbúrila zvesť o tom, že sa barbari dali na pochod a chystajú sa na útok. Vtedy si Martin nechal priviesť posadnutého zlým duchom a spýtal sa ho: „Povedz, je správa pravdivá?“ A onen sa priznal, že je s ním desať démonov, ktorí túto fámu roztrúsili pomedzi ľud, aby zo strachu vyhnali Martina z mesta. Barbari pritom na nejaký vpád myslia úplne zo všetkého najmenej. Keď toto prehlásil nečistý duch uprostred zhromaždenia, bola obec zbavená strachu a vzrušenia. Rovnako sa stýkal s malomocnými, keď prechádzal bránou mesta Parížanov (dnes Paríž) sprevádzaný veľkým množstvom ľudí. Pobozkal ho, hoci vyzeral žalostne a všetci sa ho štítili. Potom mu požehnal. Náhle bol chorý zbavený všetkých neduhov. Na druhý deň prišiel do chrámu a s kožou bez poškvrny ďakoval za zdravie, ktoré mu Martin prinavrátil. Za zmienku tiež stojí, že často uzdravovali i strapce z Martinovho šatu alebo plášťa. Veď mnoho ráz zahnali zlé choroby, keď si ich ľudia vložili na šiju alebo omotali okolo prstov.
(19) Dcéra bývalého prefekta Arbória (Magnus Arborius bol synovcom básnika Ausónia a prefektom Ríma v roku 380), poriadneho a zbožného muža, ochorela a bola spaľovaná vysokými horúčkami. Štvrtý deň, keď zimnica práve neobyčajne nabrala na intenzite, Arbóriovi náhodou prišiel list od Martina. Vzal ho teda a položil dievčaťu na hruď. Horúčka bola okamžite preč. To zapôsobilo na Arbória tak mocne, že bez váhania zasnúbil dievča Bohu a zasvätil ju večnému panenstvu (vo 4. storočí to bola alternatíva mníšskeho zasvätenia). Potom išiel za Martinom a odovzdal mu svoju dcéru, živé znamenie jeho moci, pretože hoci neprítomný, dokázal ju uzdraviť. A nedovolil, aby ju oblečením do panenského šatu zasvätil nikto iný než Martin. Paulinus, muž, ktorý sa neskôr stal veľkým vzorom, veľmi trpel bolesťami očí. Hustý mrak mu zahalil viečka. Tu vzal Martin štetec, dotkol sa jeho očí a prinavrátil mu stratené zdravie a zbavil ho všetkých bolestí (vtedajší spôsob vysluhovania pomazania chorých, ale i ošetrovania očí). Jedného dňa zostupoval Martin z podkrovia miestnôstky po hrboľatých schodoch a nešťastnou náhodou sa zrútil dolu a utrpel mnoho rán. Bezvládne a s príšernými bolesťami ležal vo svojej cele. V noci sa mu zjavil anjel (porov. mystickú skúsenosť apoštola Petra voväze ní – Sk 12, 7: Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk.), vymyl mu rany a všetky podliatiny zbedačeného tela natrel hojivou masťou. Pozajtra bol opäť zdravý, ako by sa mu ani nič nestalo. Ale trvalo by dlho rozprávať všetko. Nech nám postačia tieto nemnohé príklady za všetky (porovnanie s evanjeliom Ježiša Krista – Jn 21, 25: Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.). Opísaním týchto najskvelejších som zachoval pravdivý obraz a vyhol sa presýtenia, ktoré by so sebou prinieslo veľké množstvo príbehov.
(20) Medzi takými veľkými činmi by som sa mal zmieniť i o niektorých menších. Nuž, žijeme v dobe, keď už bolo pošliapané a skazené všetko (náznak Sulpiciovho apokalyptizmu) a je takmer výnimkou, keď kňazská vernosť neustúpi pätolizačstvu voči vládcom. Vtedy sa zišlo mnoho biskupov zo všetkých možných častí sveta k cisárovi Maximovi (Magnus Clemens Maximus vládol v rokoch 383 – 388. Sulpiciove názory na neho sa rôznia. Konfrontáciou s Maximom začína „triptych diablových úzkostí“: Od rizika zbožstvenia cisára v tejto kapitole až po zjavenie sa diabla v Kristovej podobe (VM 24)), mužovi zúrivej povahy, vyvýšenému víťazstvom v občianskej vojne. Biskupi mu celkom odporne pochlebovali a pri tomto služobníčkovaní pošliapavali svoju kňazskú dôstojnosť. Iba Martin si zachoval apoštolskú autoritu. Keď bolo potrebné od cisára niečo vymôcť, Martin skôr rozkazoval, než aby prosil. Často bol tiež pozývaný na hostiny, ale vždy odmietol s tým, že nemôže zasadnúť k jednému stolu s človekom, ktorý jedného vojvodcu zbavil domoviny, druhého života. Maximus sa dal do uisťovania, že neuchvátil moc len tak sám pre seba, ale že mu bola zverená z Božieho podnetu a z Božej vôle a že so zbraňou zachránil sužovanú ríšu. A bola to iste Božia vôľa, pretože jeho víťazstvo bolo tak neuveriteľné. Nepriateľa nezabil žiadneho, iba ak v boji. Martin bol napokon premožený buď dôkazmi alebo prosbami a na hostinu na vládcovu nesmiernu radosť prišiel. Ako na veľkú slávnosť boli na túto hostinu pozvaní najmocnejší a najznamenitejší muži: Evodius, prefekt a zároveň konzul, najspravodlivejší muž, akého kedy zem nosila; ďalej dvaja členovia cisárskej družiny majúci najväčšiu moc – kráľov brat a strýc. Medzi nich zasadol k stolu Martinov presbyter. Samotný Martin sa posadil vedľa cisára. Asi v polovici hostiny, ako je zvykom, podal sluha cisárovi čašu. Maximus však nariadil, aby ju najprv podali presvätému biskupovi. Túžobne totiž očakával, že bude môcť sám prijať pohár z Martinovej pravice. (Ide o rituálnu zdvorilosť, kto bude „kráľom hostiny“. Maximus uprednostnil Martina a očakával od neho to isté, že mu pohár vráti.) Ibaže Martin, keď sa napil, podal pohár svojmu presbyterovi, ktorému podľa neho samozrejme najviac prináležalo, aby pil hneď po ňom. A tiež by ani nepokladal za poctivé, aby pred kňazom uprednostnil samotného cisára alebo niekoho z jeho najbližších. To priviedlo vladára i všetkých prítomných do takého úžasu, že sa im dokonca toto správanie, hoci ním boli ponížení, zapáčilo. Hneď sa rozkríklo, že Martin urobil na cisárskom obede to, čo sa žiadny z biskupov neodvážil urobiť ani na hostinách nižších úradníkov. Tomuto Maximovi Martin dlho vopred predpovedal budúcnosť: Ak pôjde do Itálie a vyhlási vojnu cisárovi Valentiniánovi, najprv zvíťazí, čoskoro však zahynie. A sami vidíme, že sa tak stalo. Pretože akonáhle Maximus vtrhol do Itálie, dal sa Valentinián na útek. Už za necelý rok sa mu podarilo znovu zhromaždiť vojsko, zajal Maxima v Akvileji a popravil ho.
(21) Rovnako je dobre známe, že sa Martinovi často zjavovali anjeli a spriadali s ním rozhovory. Diabol sa pred ním musel skrývať, či sa zjavil vo vlastnej podobe, alebo sa premenil v rôzne podoby ničotnosti, Martin ho vždy spoznal. Keď diabol videl, že ho nemôže oklamať a zviesť lesťou, aspoň ho neustále napadal nadávkami. Jedného dňa sa diabol vrútil s obrovským revom do Martinovej cely, v ruke držal zakrvavený býčí roh (symbol pohanského božstva) a jačal od radosti zo spáchaného zločinu: „Kde je Martin, tvoja sila? Práve som zabil jedného z tvojich“. Martin hneď zvolal bratov a povedal im, čo sa od diabla dozvedel. Nariadil, aby sa pozreli do ciel jednotlivých bratov, kto to bol postihnutý tým nešťastím. Čoskoro mu oznamujú, že nechýba nikto z mníchov, že však jeden vidiečan, ktorý bol najatý, aby priviezol drevo, išiel do lesa. Martin nariadil, aby mu niekoľko ľudí vyšlo v ústrety. Neďaleko kláštora ho našli polomŕtveho. Z posledných síl im ešte stačil povedať príčinu zranenia a smrti: Keď pristúpil k postroju, aby utiahol uvoľnené viazanie, vytrhol sa jeden býk z jarma a vrazil mu rohom do brucha. Potom netrvalo dlho a muž vydýchol naposledy. Kto vie, akým Pánovým dovolením bola diablovi dopriata táto príležitosť. Obdivuhodné však bolo to, že nielen o prípade, ktorý sme práve spomenuli, ale i o mnohých podobných, ktoré sa koľkokrát prihodili, vedel Martin dávno vopred, alebo bratom oznámil, že mu boli predpovedané.