(8) Zanedlho potom prechádzal krajom akéhosi Licina, človeka v očiach sveta veľmi cteného, a bol privítaný krikom a bedákaním nariekajúcich ľudí. Súcitne k nim pristúpil a spýtal sa, prečo nariekajú. A odpovedali mu, že jeden z otrokov sa obesil. Keď to začul, vstúpil sám do miestnôstky, kde bol mŕtvy, a položil sa na neho. Takto sa nejaký čas modlil. Z ničoho nič mŕtvemu ožila tvár a so zamdleným zrakom sa posadil. Oprel sa o operadlo, vstal a podopieraný svätým mužom došiel pred očami ostatným až k vchodu domu.
(9) V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám nejaký Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste na naň už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou (alegória na evanjelium: podobne vošiel Kristus do Jeruzalema, porov. Mt 21, 1 – 9). Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest. Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre cirkev bude taký kňaz šťastím! (Biskupa vtedy volili klerici spolu s ľudom). Predsa len sa našli takí, a to niektorí z radov biskupov povolaných na vysvätenie nového biskupa, ktorí proti voľbe jednoznačne brojili. Vraveli, že je úplne hodný opovrhnutia, že je nedôstojné, aby úrad biskupa zastával človek vyzerajúci tak nechutne, v špinavých šatách a s neupravenými vlasmi. Ľuďom so zdravým rozumom bola ich prostoduchosť na smiech. Veď tí, ktorí chceli tohto skvelého muža haniť, ho vlastne chválili. Rovnako nemohli robiť nič iné, než čo si z Božej vôle zaumienil ľud. Z prítomných biskupov sa vraj staval na odpor istý Nepriateľ (latinsky Defensor, prvý biskup mesta Angers). Všetci však mohli vidieť, ako o ňom v omšovom čítaní vydalo svedectvo samotné (sväté) Písmo. Pretože nie náhodou sa stalo, že lektor, ktorý mal v ten deň predčítať zo Starého zákona, sa pre množstvo ľudí nepredral dopredu. Oltárni služobníci už boli ako na tŕňoch, keď tu zrazu, kým daromne čakali, vzal ktosi žaltár a prečítal prvý verš, ktorý zbadal. (V tomto období ešte neboli vopred presne stanovené časti Písma na čítanie). Ten žalm znel: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa“ (Ž 8, 3). Tu sa zdvihol krik a strana nepriateľov bola porazená. A má sa za to, že onen žalm bol prečítaný Božím riadením, aby tak počul Nepriateľ potvrdenie Božieho zámeru. Nepriateľ bol usvedčený a porazený ústami nemluvniat a dojčeniec, Martinovi sa však dostalo slávy.
(10) Nie je v našej moci opísať, ako Martin vynikal v biskupskej službe, pretože vždy zostal taký, aký bol predtým – s rovnakou pokorou v srdci a prostotou v oblečení. Plný vážnosti a láskavosti dosiahol biskupskú dôstojnosť a pritom neopustil mníšsku čnosť. Nejaký čas obýval kuticu priliehajúcu ku kostolu, tu ale nemohol zniesť ruch návštevníkov a založil kláštor asi dve míle za mestom (dnešné Marmoutier). Ono miesto bolo tak odľahlé a ukryté, že Martinovi poskytovalo pustovnícku samotu. Z jednej strany sa z planiny zdvíhal prudký svah vysokej hory, ostatnú časť ohraničovala v jemnom oblúku rieka Loira. Prístup bol len jedinou úzučkou cestou. Martin si urobil chatrč z vetiev a podľa jeho príkladu aj mnohí z bratov. Iní si svoje cely vykutali do onej skaly. Tých, ktorí nasledovali Martinov príklad, bolo asi osemdesiat. Nikto nemal nič vlastné a všetko dávali do spoločného vlastníctva. Nič nebolo dovolené predávať ani kupovať, ako je zvykom u mnohých iných mníchov. Zo všetkých umení sa tu pestovalo pisárstvo a i tomu sa venovala menšia časť dňa, väčšia potom modlitbe. Len zriedka niekto vychádzal zo svojej cely, iba ak išiel na spoločné modlitby. Okrem pôstneho obdobia jedli všetci spoločne. Vína sa nedotkli, pili ho len tí, ktorí boli donútení slabosťou. Väčšina bratov bola oblečená v ťavej koži a jemnejší odev bol považovaný za zločin. O to viac je to na počudovanie, že mnohí z nich boli pokladaní za vznešených a vychovaní boli úplne inakšie. Takisto oni sa dokázali prinútiť k tejto veľkej pokore a trpezlivosti. Mnohých z nich neskôr vidíme ako biskupov. Ktorá z obcí či miestnych cirkví by nechcela kňaza z Martinovho kláštora?
(11) Pristúpme však i k ďalším prejavom nadprirodzenej sily, ktorou vynikal Martin ako biskup. Neďaleko kláštora bolo miesto, ktoré ľudia uctievali vo falošnej predstave, že sú tam pochovaní mučeníci, pretože sa domnievali, že niekdajší biskupi tam postavili oltár. Martin sa nedal strhnúť ľahkovážne k viere a vymáhal od starších kňazov a klerikov údaje o menách týchto mučeníkov a čase ich smrti. Pretože sa od predkov nič isté nezachovalo, dával najavo svoje veľké pochybnosti. Nejaký čas sa tomuto miestu radšej vyhýbal, aby tamojší kult nepotvrdil, pretože si nebol v tejto veci istý. Svoju autoritu neprispôsoboval mienke ľudu, aby sa nevzmáhala povera. Jedného dňa vzal niekoľko bratov a vydal sa na oné miesto. Tam sa postavil nad hrob a modlil sa k Pánovi, aby vyjavil, kto bol onen človek a za akých okolností zomrel. Tu sa otočil naľavo a zbadal neďaleko stojaci strašný tmavý tieň. A prikázal: „Povedz svoje meno a čo si urobil!“ Tieň oznámil svoje meno a dodal: „Bol som lupič a za svoje zločiny som bol zabitý, potom ma ľud začal omylom uctievať. S mučeníkmi nemám nič spoločné, pretože im patrí sláva, mne však trest.“ Podivuhodné: Tí, ktorí boli prítomní, hlas počuli, ale nikoho nevideli. Martin vyložil všetko, čo videl, nariadil odstrániť oltár, a tak oslobodil ľud od omylu tejto povery.
(12) Jedného dňa, keď bol na cestách, stretol pohrebný sprievod nesúci k hrobke telo akéhosi pohana, aby tam nad ním vykonali svoje poverčivé obrady. Martin sa zastavil, pretože oproti sebe videl taký zástup a nevedel, čo to znamená. Pretože bol vzdialený asi päťsto dvojkrokov (pol míle), nemohol dobre rozoznať, čo sa deje. Bolo jasné, že ide o skupinu vidiečanov, a pretože vietor podfukoval plášte prikrývajúce mŕtve telo, Martin sa domnieval, že konajú nejaký bezbožný obrad. Vidiečania v Galii totiž majú taký zvyk, že vo svojej úbohej nevedomosti nosia po poliach sochy démonov (modiel) zahalené do bieleho rúcha. A zdvihol proti nim znamenie kríža a nariadil, aby ostali stáť a zložili svoje bremeno. Tu zastali akoby skamenení a s vypätím všetkých síl sa pokúšali pohnúť vpred, nemohli však a smiešne sa točili dookola. Až potom, premožení, položili telo na zem. Užasnuto hľadia jeden na druhého a mlčky premýšľajú, čo sa im prihodilo. Keď blažený muž zistil, že to nie je obetný sprievod, ale pohrebný sprievod, zdvihol pravicu a dovolil im odísť a vziať mŕtveho so sebou. Takže keď si predsavzal, prinútil ich stáť, keď sa mu zapáčilo, dovolil im odísť.
(13) Takisto raz rozvracal v akejsi dedine prastarý chrám a už pristúpil k borovici, stojacej neďaleko onoho posvätného miesta, a chcel ju sťať. Vtom mu však strážcovia tohto božišťa a celý zástup pohanov začali brániť. Z Pánovho príkazu mu neodporovali, kým nezbúral chrám, vyťať strom však nedovolili. Začal im vtedy horlivo vysvetľovať, že v tom dreve nie je nič posvätné. Zvolal: „Skôr Boha, ktorému ja slúžim, by ste sami mali nasledovať! Tento strom musí byť zoťatý, pretože je zasvätený démonovi.“ Na to odpovedal najodvážnejší z nich: „Sami ho porúbeme a ty, ak len trocha dôveruješ Bohu, o ktorom tvrdíš, že ho ctíš, zachyť padajúci strom! A ak je s tebou tvoj – ako mu vravíš – Pán, nič sa ti nestane!“ Martin, neochvejne dôverujúc Pánovi, sľúbil, že tak urobí. Všetci pohania s tým súhlasili, pretože strata posvätného stromu im nepripadala taká hrozná, ak sa súčasne zbavia nepriateľa ich obyčají. A pretože borovica bola naklonená na jednu stranu, nebolo najmenších pochybností, kam spadne, až ju podtnú. Martina teda spútali a postavili ho na to miesto, kam mal strom podľa očakávania spadnúť. A začali s veľkou radosťou a nadšením rúbať vlastný strom. Zobďaleč sa prihliadalo veľa ľudí. A už sa už sosna začala kývať a už každou chvíľkou jej už hrozil pád. Mnísi zbledli od strachu vydesení bezprostredným nebezpečenstvom a stratili všetku nádej i vieru. Už v duchu videli Martinovu smrť. Ten však vyčkával celkom neotrasený. Zaznel rachot. Borovica padá a rúti sa priamo na Martina. Vtom Martin vztýči ruku so znamením spásy – a borovica, ako by ju zvrátila sila vzdušného víru, padla na opačnú stranu. Skoro by zavalila dedinčanov, ktorí sa postavili na domnele bezpečné miesto. Mohutný krik sa zdvihol k nebesám, pohania žasnú nad zázrakom, mnísi plačú od radosti, nech je zvelebené Kristovo meno. Tento deň rozhodol o príchode spásy do onej krajiny. Ťažko by sa totiž našiel v zástupe pohanov ten, ktorý by nezatúžil po krste a vkladaní rúk, neuveril v Pána Ježiša a zostal v blude bezbožnosti. Pred Martinovým príchodom prijal Kristovo meno len málokto či temer vôbec nikto. Jeho príklad a čnosť mali takú vážnosť, že nezostalo v tom kraji jediné miesto bez kláštora či hojne navštevovaného kostola. Pretože tam, kde ničil pohanskú svätyňu, hneď postavil chrám alebo kláštor.
(14) Onedlho osvedčil Martin svoju silu vo veľmi podobnom diele. V akejsi dedinke totiž podpálil starý a veľmi chýrečný (pohanský) chrám. Ale pretože fúkal vietor, šľahali jazyky plameňov až k tesne susediacemu domu. Akonáhle si to Martin všimol, rýchlo vyliezol na strechu domu a vrhol sa do cesty plameňom. Tu bolo možné vidieť, ako sa oheň obracia proti vetru, až sa zdalo, akoby spolu obidva živly zvádzali boj. A tak Martin dokázal, že plameň konal svoje dielo iba tam, kde mu to nariadil. V obci menom Leprosum (dnešné Levroux) sa Martin chystal rovnako rozvrátiť tamojší (pohanský) chrám zbohatnutý náboženskou poverou. Na odpor sa mu však postavilo také množstvo pohanov, že bol zahnaný a nevyviazol bez úhony. Skryl sa teda na neďaleké miesto. Obliekol sa do kajúcnického rúcha, posypal si hlavu popolom, postil sa a modlil. A vtedy prosil Pána, aby bol chrám rozvrátený božskou silou, pretože ho nezmohla ľudská ruka. Vtom sa objavili dvaja anjeli ako celé nebeské vojsko, boli vyzbrojení štítom a kópiou a vraveli Martinovi: „Pán nás posiela, aby sme obrátili na útek to množstvo nevzdelaných vidiečanov a boli Martinovi na ochranu, aby mu nikto nebránil, kým nezbúra chrám. Vráť sa teda a dokonči začaté dielo!“ Martin sa teda vrátil a celý zástup sa ticho prihliadal, pokiaľ nerozbúral do základov bohapustú svätyňu a všetky oltáre a modly nespálil na popol. Keď to dedinčania uvideli, pochopili, že boli omráčení a vydesení z Božieho príkazu, aby nebránili biskupovi v jeho diele. Takmer všetci uverili v Pána Ježiša a verejne vyznali, že budú uctievať Martinovho Boha a odvrhnú modly, ktoré im neboli schopné pomôcť.
(15) Takisto rozpoviem, čo sa prihodilo v kraji Hédov (približne oblasť dnešného Burgundska). Keď tiež tam rúcal svätyňu, vrhol sa na neho rozvášnený dav pohanských roľníkov. Jeden z nich, statočnejší než ostatní, sa na neho vyrútil s vytaseným mečom. Tu Martin odhodil plášť a nastavil holú šiju, aby mu ju pohan prebodol. (Tu badať Martinovu pripravenosť a túžbu po mučeníctve). Pohan ani chvíľku nezaváhal a už sa mohutne natiahol, keď vtom sa zrútil a padol naznak a ochromený božským strachom začal prosiť o milosť. Podobne sa prihodilo i toto: Raz Martin ničil tiež modly a ktosi ho chcel prebodnúť dýkou. Keď sa však napriahol, niekto mu vyrazil nôž z ruky a zbraň zmizla. Zase inokedy, keď ho vidiečania prehovárali, aby im neničil svätyne, skrotil ich pohanské duše svätým kázaním natoľko, že vo svetle kázanej pravdy svoje chrámy rozborili sami.