(22) Diabol sa často snažil Martinovi škodiť a robil si z neho blázna. Preto sa mu ukazoval v najrôznejších podobách. Raz sa ukázal v osobe Jupitera, inokedy ako Merkúr, často brával na seba podobu Venuše alebo Minervy (rímske pohanské božstvá). Martin sa mu vždy bez bázne postavil znamením kríža alebo modlitbou. Často bolo počuť rev, ako na neho dav démonov zúrivým hlasom kričal, ale Martin rozpoznal, že je to všetko ničotné šialenie a nenechal sa nástrahami vyviesť z miery.
Niektorí z bratov dosvedčili, že počuli démona, ako nepríčetne kričí na Martina, prečo prijal do kláštora niektorých bratov, ktorí kedysi rôznymi pochybeniami zmarili svoj krst (v tomto starovekom období neexistovala častá spoveď ako dnes, praktizovalo sa len celoživotné pokánie za tzv. kapitálne hriechy, ako modlárstvo, vražda či cudzoložstvo), a ako vyrátava prehrešky jednotlivých mníchov. Nato vraj Martin pevne odpovedal, že lepší život staré hriechy zmýva a Pánovým milosrdenstvom sú hriechu pozbavení tí, čo hrešiť prestali. Tu diabol povedal, že previnilec nedosiahne zľutovanie a raz padnutý človek už nepozná Pánovu zhovievavosť. Nato vraj Martin zvolal: „Keby si ty, úbožiak, zanechal prenasledovanie ľudí a ľutoval svoje hriechy, keď je súdny deň tak blízko – ja by som ti v pravej dôvere v Ježiša Krista sľúbil milosrdenstvo!“
Ó, aké sväté očakávanie Pánovej milosti! Tam, kde nemohol uplatniť svoju autoritu, preukázal aspoň súcit. A pretože bola reč o diablovi a podobných veciach, nie je celkom od veci – hoci sa to celkom netýka témy – porozprávať ešte o istej záležitosti, v ktorej rovnako mali podiel Martinove nadprirodzené schopnosti. Onú vec rovnú zázraku zaznamenávame, aby sme sa do budúcnosti mali na pozore pre prípad, že by sa dialo niečo obdobné.
(23) Akýsi Klarus, mládenec z veľmi vznešenej rodiny, sa skoro stal kňazom. Všetkých opustil, uchýlil sa k Martinovi, blažený pre onen šťastný odchod. Čoskoro dosiahol výšiny viery a čností. Žil neďaleko biskupovho kláštora a s ním mnohí bratia. Jedného dňa za ním prišiel istý mladý muž menom Anatolius a predstieral pod mníšskymi sľubmi pokoru a nevinnosť. Istý čas býval spoločne s ostatnými. Ako plynul čas, začal o sebe rozhlasovať, že sa s ním rozprávajú anjeli. A keď nikto tomu, čo rozprával, neprikladal žiadnu vážnosť, primäl rôznymi znameniami mnohých, aby mu verili. Napokon to zašlo tak ďaleko, že prehlasoval, že medzi ním a Bohom neustále pobehávajú poslovia. Klarus sa však nenechal nijako zviesť na to, aby mu dôveroval. Anatolius sa mu vyhrážal Božím hnevom a pomstou, pretože neverí svätcovi. Nakoniec vraj zo seba vyrazil: „Hľa, túto noc mi Boh zošle z neba žiarivé rúcho, v ktorom budem medzi vami žiť, a to vám bude znamením, že ja, ktorý som dostal Boží oblek, som Božia sila!“ (Anatolius je typom falošného proroka, obsah jeho vyjadrení, rúcho a stotožňovanie sa s Božími atribútmi vyznievajú typicky sektársky a rúhavo).
Všetci boli veľmi napätí či sa to, čo bolo ohlásené, stane. Asi o polnoci sa zdalo, akoby sa kláštor za hlasného dupotu mnohých nôh pohol z miesta. Po cele, v ktorej býval onen mladík, prebleskovalo veľa svetiel, bolo počuť rev tých, ktorí pobehávali vo vnútri, a hukot mnohých hlasov. Vyšiel Anatolius, zavolal k sebe Sabatia, jedného z bratov, a ukazoval mu tuniku, do ktorej bol oblečený. Ten celý užasnutý zavolal ostatných, dokonca prišiel i Klarus. Priniesli svetlo a starostlivo skúmali oblek. Bol mäkučký, nesmierne žiarivý, bol trblietavej purpurovej farby a nedalo sa určiť, čo je to za oblek a z akej vlny je zhotovený. Avšak po starostlivom preskúmaní zrakom a hmatom usúdili, že to predsa len nie je nič iné než oblek. (Mäkká jemnosť symbolizujú vzdialenie sa od mníšskej askézy, mníšsky oblek bol z hrubej látky ako vrecovina; purpur symbolizuje pokušenie moci, táto farba bola rezervovaná vysokým svetským vrstvám a prelátom).
Medzitým nabádal Klarus bratov, aby sa horlivo modlili za to, aby Pán zjavnejšie ukázal, čo je ten oblek zač. A tak strávili zvyšok noci spevom hymnov a žalmov. (Toto je jediná zmienka o spoločnej modlitbe v martinovských komunitách; inak sa mnísi zvyčajne venovali pustovníckej modlitbe osamote). Za brieždenia schytil Klarus Antonia za ruku a chcel ho priviesť k Martinovi, pretože dobre vedel, že toho diabol nemôže ľsťou oklamať. Tu sa začal ten nešťastník prudko zdráhať a kričať, že má zakázané ukázať sa Martinovi. (Pohŕdanie autoritami je typické pre neboží pôvod). Nútili ho i napriek jeho odporu, aby išiel, a ako sa tak naťahovali, naraz oblek zmizol. Či z toho nie je zrejmé, že tiež toto bolo dielom Martinovej moci? Keď mal totiž diabol svoj úskok vystaviť jeho pohľadu, radšej sa ho vzdal.
(24) Rovnako je zaznamenané, že vtedy vystúpil v Hispánii mladý muž, najprv si získal vážnosť mnohými zázrakmi a napokon spyšnel natoľko, že sa vyhlásil za Eliáša. (Návrat proroka Eliáša je častým motívom v Novom zákone (Mt 11, 14; 17, 10 a i.) a v židovskej apokalyptickej literatúre). Keď tomu mnohí slepo uverili, zašiel ešte ďalej a prehlasoval, že je Kristus. Všetkých oklamal natoľko, že dokonca biskup Rúfus ho uctieval ako Boha. Pre toto o svoj úrad neskôr prišiel. Mnohí bratia nám rovnako rozprávali, že na Východe povstal v tom istom čase akýsi človek, ktorý o sebe hovoril ako o Jánovi (Krstiteľovi). Ak sa objavujú takýto falošní proroci, môžeme z toho usudzovať, že hrozí Antikristov príchod, ktorý už v týchto ľuďoch uskutočňuje mystérium ohavnosti. (V Martinových časoch vystúpilo na verejnosť viacero bludárov so svojimi nepravovernými náukami).
Nedá sa nespomenúť, s akou vynaliezavosťou pokúšal v týchto dňoch diabol Martina. Jedného dňa sa obklopil purpurovým svetlom, aby mohol pomocou jasnej žiary Martina ľahšie oklamať. Obliekol sa (diabol) do kráľovských šiat, na hlavu si nasadil diadém zhotovený zo zlata a drahých kameňov, obul si pozlátené črievice a predstúpil pred modliaceho sa Martina s tvárou rozjasnenou radosťou. Všetko by si človek mohol myslieť, len nie, že je to diabol. Keď ho Martin uvidel, bol úplne ochromený. Panovalo hrobové ticho. (Diabol predstieral druhý Kristov príchod konca čias).
Prvý prelomil mlčanie diabol: „Pozri sa poriadne, Martin, som Kristus. Pri príchode na Zem som sa chcel ako prvému ukázať tebe.“ Pretože Martin mlčal a neodpovedal, odvážil sa zopakovať svoju opovážlivosť: „Martin, prečo váhaš? Ver, pretože vidíš! Ja som Kristus.“
Tu ale duch Martinovi zjavil, že to nie je Pán, ale diabol, Martin pochopil a odpovedal: „Pán Ježiš nepredpovedal, že príde odetý do purpurových šiat ani že bude ovenčený diadémom. Ja neverím, že Kristus prišiel, pokiaľ ho neuvidím tak, ako trpel na kríži, a pokiaľ neuzriem rany po klincoch.“ (Toto miesto dýcha stredovekou františkánskou zbožnosťou, úctou ku Kristovým ranám. Je to kritika začínajúcej sakralizácie kresťanského cisárstva, spojenia svetskej a duchovnej moci, tzv. cézaropapizmu).
Nato sa diabol rozplynul ako para. Celu naplnil takým zápachom, že nikto nemohol pochybovať, že išlo skutočne o diabla. Vyššie opísané nám priamo z Martinových úst, aby si snáď niekto nemyslel, že je to vybájené.
(25) Keď som totiž kedysi počul o jeho viere, sile a živote, zahorel som po Martinovi túžbou a pripadalo mi krásne vykonať púť, aby som ho uvidel. Už vtedy zahorel môj duch myšlienkou spísať jeho život, a tak som sa všeličo – nakoľko som sa smel pýtať – dozvedel od neho samotného. Ostatné nám od tých, ktorí boli pri oných udalostiach sami prítomní alebo o nich vedeli. Dodnes sa čudujem, s akou pokorou a radosťou ma prijal. Želal mi šťastie a mal veľkú radosť, že si ho natoľko vážim, že som za ním meral takú cestu. Ó, ja úbožiak! Skoro sa neodvažujem priznať, že ma uznal za hodného, aby som s ním stoloval, ba dokonca mi sám podal vodu na umytie rúk. Večer mi dokonca umyl nohy a ja som nenabral odvahu, aby som odporoval a zabránil mu v tom. Bol som taký premožený jeho autoritou, že by som považoval za hriech nepodvoliť sa mu.
Nehovoril so mnou o ničom inom než o prekonaní zvodov sveta a o odložení bremena časnosti, aby sme mohli nasledovať Pána Ježiša slobodne a bez záťaže. Za príklad najvzornejšieho muža tejto doby mi dával slávneho Paulína, o ktorom som sa predtým zmienil (kap. 19). Ten zanechal obrovský majetok a nasledoval Krista. Podľa Martinových slov bol v onej dobe takmer jediný, kto naplnil evanjeliové rady (porov. Mt 19, 16 – 26). „Jeho musíš nasledovať,“ nabádal ma, „jeho je potrebné napodobňovať! (Sulpicius má nasledovať Paulína z Noly, ktorý nasleduje Krista). Požehnané je toto storočie, pretože má vzor tak veľkej viery. Podľa Pánových slov predal všetko, rozdal svoje veľké bohatstvo chudobným, a tak sa na jeho príklade neuskutočniteľné stalo možným.“
Aká vážnosť a dôstojnosť bola v jeho slovách a rozhovoroch! Aký bol bystrý, aký presvedčený, aký pohotový a s akou ľahkosťou vysvetľoval Písmo! A pretože viem, že mnohí tomu neveria – pretože som sa stretol s takými, ktorí neverili, keď som im o tom rozprával ja sám – beriem si za svedka Ježiša, našu spoločnú nádej, že som zo žiadnych iných úst nevypočul toľko múdreho a duchaplného a od nikoho iného som nepočul také dobré a jasné reči. Ako ničotná je ale táto chvála v porovnaní s Martinovou silou! Je podivuhodné, že mu nechýbal ani tento dar výkladu, hoci nemal žiadne vzdelanie. (Štvrté storočie je mimoriadne plné intelektualizmu a kontrastuje s predchádzajúcim obdobím, čím je Martin porovnávaný s „nevzdelanými“ apoštolmi – porov. Sk 4, 13).
(26) Ale kniha si už žiada koniec a rozprávanie musí byť zakončené. Nie že by snáď bolo vyčerpané všetko, čo sa malo napísať o sv. Martinovi. To skôr ja, rovnako ako naši zlí básnici, neschopní pevne kráčať k záveru diela, podlieham množstvu látky. A aj keď by bolo možné nejako slovom zachytiť jeho skutky, predsa jeho vnútorný život, každodenné počínanie a dušu neustále obrátenú k nebu ľudský jazyk nedokáže opísať, to mi verte.
Nikto nedokáže opísať jeho vytrvalosť a sebadisciplínu v odriekaní a pôstoch, jeho silu v bdeniach a modlitbách, jeho dni a noci strávené s mysľou stále oddanou Božiemu dielu, či už pracoval alebo odpočíval. Spánku ani jedlu sa však nijako neoddával. Nespal ani nejedol viac, než bolo nevyhnutné. Skutočne, vravím vám, že aj keď by – ako sa vraví – Homér vyšiel z podsvetia, toto by nedokázal opísať. Natoľko u Martina všetko presahovalo akékoľvek slová.
Neminula hodina, ba ani okamih, ktorý by nenaplnil modlitbou alebo ho nevenoval čítaniu. Hoci aj keď predčítal alebo ak práve konal niečo iné, nepoľavoval jeho duch v modlitbe. Asi tak, ako majú kováči vo zvyku pre akési uľahčenie práce buchnúť po každom údere tiež na kovadlinu, aj Martin sa neustále modlil, hoci sa zdalo, že robí niečo iné.
Skutočne blažený muž, v ktorom nebola lesť! Nikoho nesúdil, nikoho nezatracoval, nikomu neodplácal zlým za zlé. Proti bezpráviu sa obrnil takou trpezlivosťou, že sa nechal poškodzovať od najnižších klerikov dokonca i vtedy, keď už bol najvyšším kňazom, nezbavil ich za to ich postavenia a neodopieral im svoju lásku, pokiaľ to len trochu bolo možné.
(27) Nikto ho nikdy nevidel nahnevaného, nikdy pohnutého, nikdy rozosmiateho; neustále bol rovnaký: Vždy mal výraz akejsi nebeskej radosti. Zdalo sa, že žije v inom svete. Na perách mal bez prestávky Krista, v srdci nič než zbožnosť, pokoj a milosrdenstvo. Často tiež plakal pre hriechy tých, ktorí sa zdali byť jeho nepriateľmi a ktorí ho, hoci bol taký pokojný a žil v ústraní, tupili jedovatým jazykom a vreteničími ústami.
Stretol som sa s ľuďmi, ktorí Martinovi závideli jeho silu a zbožný život. Nenávideli na ňom to, čo na sebe nevideli a čo neboli schopní napodobňovať. A väčšina z týchto nemnohých ohováračov boli biskupi! Aká zvrhlosť! Ako nad ňou nenariekať! Nebudem nikoho z nich menovať, hoci i na mňa samotného mnohí z nich dotierajú ako psi. Bude stačiť, ak si niekto z nich prečíta, spozná sa a začervená sa. Lebo keby sa rozhneval, priznal by, že je tu písané o ňom, a čo keď som mal na mysli niekoho iného? A keď už sú takí, nech si ma nenávidia – veď som nenávidený spoločne s tak vynikajúcim mužom!
Rád verím tomu, že toto dielko bude milé všetkým svätým ľuďom. Napokon, ak ho bude niekto čítať pochybovačne, už tým zhreší. Som si istý, že ma k písaniu priviedla viera a láska ku Kristovi a že som rozprával overené veci a napísal ich pravdivo. Odmenu od Boha má, ako dúfam, pripravený nie ten, kto knihu prečíta – ale ten, kto uverí.
Severus, Sulpicius: Život svatého Martina,
Praha: Herrmann & synové, 2003.
(Poslovenčil: Peter Zubko)
Manuál k sláveniu Jubilejného roka sv. Martina. 2016 [cit. 2020-11-08], s. 44-66. URL: <http://dieceza.kapitula.sk/userfiles/file/Manual%20k%20slaveniu%20Jubiejneho%20roka%20sv%20Martina.pdf>