(3) Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian (dnešné Amiens) nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice. Jednu daroval žobrákovi a do druhej sa znovu obliekol. Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ľudia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin. Veď sami mali viac a mohli žobráka obliecť bez toho, aby chodili nahí. Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. V tom počuje: „Prehliadni si pozorne Pána! (Martin mal dar rozpoznávania duchov, lebo vedel spoznať Krista v bedárovi.) Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“. Skutočne Pán pamätá na slová, ktoré sám hlásal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste učinili.“ (Mt 25, 31 – 46) Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Na dôkaz onoho dobrého skutku sa zjavil vo svojej dôstojnosti v darovanom plášti. Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, ako náhle vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde. Od tejto chvíle však už bol vojakom len podľa mena.
(4) Medzitým zhromaždil cisár Julián (Apostata) armádu k Vagionu (dnes Worms), pretože sa do Galie hrnuli barbari. Začal vojakom vyplácať dar (zvláštny dar pre vojakov v predvečer boja, ktorý sa dával na povzbudenie vojakom, najmä ak veliteľovi záležalo na víťazstve). Ako bolo zvykom, boli jednotliví vojaci vyvolávaní jeden po druhom. I prišiel na rad Martin. A tu sa mu zdalo, že je vhodný čas na žiadosť o prepustenie. Takisto nepovažoval za poctivé prijať dar, keď už nehodlá ďalej zostávať v armáde. Vtedy povedal cézarovi: „Až doteraz som bojoval za teba, teraz mi dovoľ, aby som bojoval za Boha. Dar nech prijme ten, kto bude bojovať. Ja som Kristov vojak, bojovať nesmiem.“ Na tieto slová despota zlostne zachrčal: „Nie pre vieru, ale zo strachu zo zajtrajšieho boja sa vzpieraš vojne.“ Nato Martin, neohrozený a ešte posilnený tým, že mu tyran chcel nahnať strach: „Ak sa to má pripisovať zbabelosti, a nie viere, postavím sa zajtra pred šík bezo zbrane. Budem chránený menom Pána Ježiša a znamením kríža, nie štítom alebo prilbou, a cez zástupy nepriateľov prejdem v bezpečí.“ Cézar ho rozkázal odviesť do žalára, aby bol skutočne podhodený barbarom neozbrojený, a mohol tak činom dokázať svoje slová. (Martin je za verejné vyznanie viery väznený, čím sa pripodobnil mučeníkom.) Avšak pozajtra poslali nepriatelia vyslanca s prosbou o mier. Vydali všetok svoj majetok a tiež seba. Môže snáď niekto pochybovať, že to bolo víťazstvo svätého muža? Pre neho to bolo tak zariadené, že napokon do boja bezo zbrane nebol vyslaný. Hoci by verný Boh mohol zachrániť svojho vojaka hoci i uprostred nepriateľských mečov a kópií, predsa odvrátil bitku, aby ani jeho zrak nebol sužovaný pohľadom na smrť iných. Kristus už nemusel svojmu vojakovi zaisťovať žiadne iné víťazstvo, keď sa nepriatelia vzdali bez boja a nikto nezomrel.
(5) Nato Martin opustil armádu a vydal sa za Hiláriom, svätým pictavijským biskupom, známym svojou neochvejnou vierou, a nejaký čas u neho zostal. Hilárius zveril Martinovi úlohu diakona a aj inak sa ho pokúšal k sebe pevnejšie pripútať a získať pre božskú službu. Ale Martin stále vykrikoval, že nie je hodný. Pretože biskup bol bystrým mužom, pochopil, že sa mu ho pomôže získať len tak, keď sa Martin bude domnievať, že neprijíma poctu, ale príkorie. A tak ho ustanovil iba za exorcistu. Neodmietol jedine preto, aby sa nezdalo, že tak nízkym stupňom pohŕda. Zanedlho potom dostal vo sne znamenie, aby v zbožnej starostlivosti navštívil svoj dom a rodičov, lebo oni žili ešte stále ako pohania. Zo súhlasom svätého Hilária Martin išiel. Na cestu ho vyprevádzali slzy a zaprisahania, aby sa vrátil. Hovorí sa, že odchádzal smutný a bral si bratov za svedkov svojich nastávajúcich protivenstiev. A budúcnosť mu dala za pravdu. Jedného dňa prechádzal kdesi v Alpách ľudoprázdnou krajinou, keď tu náhle narazil na lúpežníkov. A už mu aj jeden mával nad hlavou sekerou, druhý však ruku svojho druha zadržal. Martina zviazali a dali ďalšiemu, aby ho obral a potom strážil. Ten si ho vzal na bok a začal sa vypytovať čo je zač. Na to Martin odpovedal: „Ja som kresťan.“ Lúpežník skúmal či sa bojí. „Nebojím,“ povedal Martin pevne, „pretože viem, že Božie milosrdenstvo je v nebezpečenstve najbližšie. Skôr je mi ľúto teba, lebo nie si hoden Božieho milosrdenstva, pretože si zlodej.“ A začal lotrovi vysvetľovať Božie slovo. Nechcel to ďalej naťahovať. Lúpežník uveril, nechal Martina pokračovať v ceste a chvíľu ho odprevádzal. Ešte žiadal, aby za neho prosil Boha. Tento zločinec potom viedol taký zbožný život, že i to, čo je tu písané, hovoril vraj on sám.
(6) A Martin pokračoval v ceste. Prešiel Milánom, keď v tom pri ňom zastal diabol. Mal ľudskú podobu a vypytoval sa, kam to Martin kráča? Keď dostal odpoveď, že ide ta, kam ho volá Pán, opáčil: „Kamkoľvek pôjdeš a o čokoľvek sa pokúsiš, diabol pôjde po tebe.“ Vtedy mu Martin odpovedal prorockým slovom: „Pán mi bude pomocníkom, človeka sa nebojím.“ Jeho nepriateľ vzápätí zmizol. (Podľa niektorých interpretátorov Martinovho životopisu diablom môže byť nazývaný samotný cisár Konštantín, pretože podporoval bludárov ariánov, ktorých v tom čase nazývali diablami.) Ako si Martin predsavzal, vyslobodil svoju matku z bludnej cesty pohanstva. Otec síce zostal v zle, mnohých iných však Martin svojím príkladom zachránil. Vtedy sa rozbujnela Áriova heréza po celom svete, najmä v Ilýrii. (Ariáni popierali božstvo Ježiša Krista.) Tu Martin bojoval takmer osamotený proti nevernosti kňazov a vyslúžil si za to mnohé útrapy. Dokonca bol verejne bičovaný a nakoniec ho vyhnali z mesta. Vrátil sa do Itálie a keď zistil, že i v Galii je cirkev silne rozbúrená – i Hilária prinútilo násilie heretikov odísť do vyhnanstva –, založil si v Miláne kláštor. Ale i tu ho strašne prenasledoval vodca ariánov Auxencius (bol dosadený ako ariánsky biskup do Milána ako „náhrada“ katolíckeho biskupa) a početnými podrazmi ho vypudil z mesta. I usúdil Martin, že je potrebné na tento čas ustúpiť, tak odišiel na ostrov Gallinaria (na pobreží Ligúrskeho mora; tu Martin zakúsil pustovnícky život na „východný“ spôsob). Sem ho doprevádzal akýsi presbyter, muž vynikajúcich vlastností. Po nejaký čas sa tu Martin živil korienkami bylín. Jedného dňa zjedol jedovatú čerericu. Jed už pomaly začal účinkovať a smrť sa približovala. Martin sa začal modliť a hroziace nebezpečenstvo zahnal – a náhle všetka bolesť zmizla. Zanedlho sa dozvedel, že panovník ľutuje, čoho sa na Martinovi dopustil a dovolil mu, aby sa vrátil. Martin sa chcel s Hiláriom stretnúť v Ríme, a tak sa vydal do Mesta (Rím).
(7) Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers). Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé). Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený. Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Jasanie začuli tí, ktorí stáli vonku a vrhli dovnútra. Naskytol sa im neobyčajný pohľad: Toho, ktorého zanechali mŕtveho, videli živého. Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci. Sám vysvetľoval, že keď opustil telo, bol privedený pred súd a už myslel, že bude odsúdený do nehostinných miest a medzi temný dav. Tu ale dvaja anjeli potvrdili sudcovi, že práve za neho sa modlí Martin. Tí istí anjeli nariadili, aby bol odvedený späť a navrátený Martinovi a aby bol mu bol znovu daný život. Od tej doby meno blaženého muža vyniklo natoľko, že bol pokladaný nielen za svätca ako už predtým, ale takisto za mocného a opravdivého apoštola.