Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Ich názov pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska „Rorate coeli desuper…“, čo v preklade znamená „Roste, nebesia, z výsosti…“. Je to text z Knihy proroka Izaiáša (45, 8) a dobre vystihuje očakávanie príchodu Spasiteľa, čo prorok prirovnáva očakávaniu nebeskej vlahy. V krajinách, kde poznajú obdobie sucha, je očakávanie spásonosnej vlahy naozaj intenzívne. Tento text sa používal ako vstupná antifóna v adventných omšiach. Pred II. vatikánskym koncilom sa sv. omše slúžili ráno, spev rorátov sa spájal s adventnou rannou sv. omšou. Slávila sa pri svetlách sviečok okrem nedele a prikázaného sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra.
Na roráty chodili celé rodiny. Ľudia vstávali za tmy, poobliekali sa do teplých šiat, lebo vonku už bola zima, a často brodiac sa snehom smerovali do kostola. Niesli si so sebou lampáše so sviečkami, pretože vnútro kostola mohlo osvetľovať len takéto svetlo. Okná chrámu už bývali rozsvietené a hoci bolo iba šesť hodín ráno, boli kostoly plné ľudí všetkých vekových kategórií. Nechýbali ani deti, ktoré by možno rady ešte spali, ale rodičia ich brávali so sebou. Pribúdanie svetla, ktoré pri svitaní prenikalo do kostola, symbolizovalo približovanie druhého príchodu Krista.